Pred pár rokmi ohlásilo Nemecko zmenu svojej energetickej stratégie (Energiewende, resp. Energy Transition) smerom k obnoviteľným zdrojom, efektívnejšiemu a ekologickejšiemu spôsobu využívania existujúcich zdrojov.

Minule som na zastávke autobusu zahliadol partiu mládežníkov, ako stáli spolu v hlúčiku, ale nerozprávali sa, každý pozeral do svojho smartfónu a najskôr asi četoval. Možno aj s niekým oproti z hlúčika...

Keď som pred rokmi nastupoval po škole do práce, mal som asi ako každý idealistické ambície pomôcť zlepšiť svet okolo nás. Boli to búrlivé roky po osamostatnení sa Slovenska, keď sa riešilo najmä civilizovanejšie, transparentnejšie a spravodlivejšie riadenie štátu.

Hranica medzi snahou o ochranu súkromia a chuťou podeliť sa oň s blízkym okolím je veľmi tenká, nejasná a ťažko ustrážiteľná.

Súčasný turbulentný vývoj smartfónov mi tak trochu pripomína vývoj desktopov spred „pár" rokov. Aj vtedy sme sa dlhé obdobie naháňali za stále lepšími technickými parametrami (rýchlejší procesor, viac RAM, lepšia grafika...)...

Je čas na sny a vízie! Skúsme sa odviazať a predstaviť si, aké technológie budeme používať o takých 10, 20 či 50 rokov. Verím tomu, že v oblasti zariadení na osobnú produktivitu (konvertibilné ultrabooky, smartfóny, tablety) skončia problémy s káblami, konektivitou a výdržou batérií. Kdekoľvek budeme, či v práci, doma, hoteli, alebo kaviarni, pripojíme sa k voľnému displeju, klávesnici či myši bez potreby rozmotávania guče káblov, skúmania typu konektorov a skúšania, čo kam treba zasunúť. Hľadanie voľnej siete Wi-Fi či obavy z prečerpania dátového limitu na mobilnej sieti budú minulosťou, bezdrôtový prístup na internet bude k dispozícii všade bez obmedzenia a bezplatne.

V poslednom čase sa stále viac objavujú informácie o prevratných technológiách, ktoré by mohli zásadným spôsobom vyriešiť kľúčové problémy ľudstva.

Zmráka sa, stmieva sa. Aspoň taký dojem vytvárajú politici a ekonómovia v médiách. Nad eurom a Európskou úniou sa vznáša tieň neistoty, čo bude, či dokážeme prekonať súčasnú krízu.

Tak som si povedal po kratšej odmlke, že trochu filozofie nikoho nezabije. A čo ťa nezabije, to ťa posilní :-). My ľudia tužíme v živote po rôznych veciach, ale jedno máme všetci spoločné - každý chce byť šťastný. Teda aspoň ja si neviem predstaviť niekoho, kto by chcel byť cieľavedome nešťastný, to by bolo asi trochu choré. Je síce pravda, že každého robí šťastným niečo iné, otázka je, či dokážeme rozoznať, či ide o pravé „organické" šťastie alebo jeho „instantnú" náhradu.

Bez mučenia sa priznávam, že sa mi páčia myšlienky open source filozofie. Nejde pritom len o softvér postavený na báze otvoreného zdrojového kódu, ale o samotný koncept.