Túžba po dokonalosti

Som rád, že som Slovák, že som sa narodil práve tu, v tejto krásnej krajine. Každý národ má nejaké typické črty podobne ako aj my, niektoré sú príjemné, iné menej. Mám však pocit, že „moderná doba“ nám Slovákom akoby veľmi nešla k duhu. Dobré črty, ako pracovitosť, skromnosť, hrdosť, spätosť s prírodou, citlivosť atď., prisudzované podľa historických prameňov Slovákom v minulosti, sa akoby vytrácali, naopak, rozširujú sa mnohé, ktoré nám nerobia dobré meno. Najviac ma asi vyrušujú tri z nich: závisť, nevľúdnosť a pesimizmus. Samozrejme, týmto hodnotením sa dopúšťam hrubého zovšeobecňovania a prosím o prepáčenie každého, koho by som sa týmto paušalizovaním mohol dotknúť. Robím to však trochu aj zámerne – s cieľom vyprovokovať každého z nás k určitej sebareflexii. Ak dopadne dobre, tak fajn, ak nie, zoberme to ako priestor na zlepšovanie sa :-). Nechcel by som, aby sme my Slováci boli označovaní ako národ frflošov, neprajníkov, „nešťastníkov“ ťažko skúšaných osudom... Nič z toho nemusí byť pravda, každý si je strojcom svojho šťastia, chce to len nájsť iný uhol pohľadu.

Pomôžem si pri tom jednou starou židovskou múdrosťou: Istý rabín bol veľmi vážený vo svojej komunite, ľudia mu verili každé slovo. S výnimkou Izáka, ktorý nevynechal príležitosť, aby mu oponoval, spochybňoval jeho interpretácie, poukazoval na chyby v jeho výklade. Jedného dňa Izák zomrel a ľudia si na jeho pohrebe všimli, že rabín je veľmi nahnevaný. Pýtali sa ho, prečo sa hnevá, veď zomrel ten, ktorý ho stále kritizoval. A rabín odpovedal: „Nie som nahnevaný na môjho priateľa, ale sám na seba. Zatiaľ čo všetci ste mi prikyvovali a súhlasili so mnou, on jediný nie. Bol mojou výzvou a nútil ma, aby som sa stále zlepšoval. Teraz je preč a ja sa bojím, že prestanem ďalej rásť.“

Vo voľnom preklade: nevnímajme problémy a prekážky, ktoré život prináša, ako „rany osudu“, ale ako výzvy a skúšky, ktoré nám pomáhajú stále rásť, zdokonaľovať sa. Máme tak ako v škole iba dve možnosti. Buď danú skúšku urobíme, prekážku prekonáme a postúpime do ďalšieho vyššieho „ročníka“, alebo nie, prepadneme a musíme skúšku opakovať znovu a znovu, až kým ju neurobíme. Ak sa nám to zatiaľ nedarí, nehľadajme chyby niekde inde, ale iba a jedine u seba. Nezáviďme tým, ktorí ju už prekonali. Nefrflime, ak to ide ťažko a pomaly. Tešme sa zo života, veď to je naša hlavná úloha.

Iste, nič nie je jednoduché, ale práve to nám umožňuje na sebe pracovať. Cieľom ľudského života nie je trpieť, nechať sa bičovať zmienenými „ranami osudu“, ale prekonávať prekážky, tešiť z malých víťazstiev a neustále rásť. Kto nerastie, ten stagnuje a v ešte horšom prípade degeneruje. A zmienené negatívne vlastnosti, ako závisť, frflanie, pesimizmus atď., nie sú prejavom rastu, ale stagnácie. Tak si povedzme, či chceme rásť alebo ustrnúť na mieste. Ak stagnovať, v poriadku, voľba je na každom z nás, voľba je slobodná. Ale potom sa nesťažujme, nezáviďme, nefrflime a hnevať sa môžeme iba sami na seba.

V jadre každého človeka, či už silného, alebo slabého, je však uložená túžba po dokonalosti, po neustálom zdokonaľovaní sa. A je jedno, či má 10 rokov alebo 90. Je jedno, či má základné vzdelanie alebo tituly pred menom aj za menom. Je to v každom z nás. Treba iba tú túžbu v sebe nájsť, objaviť a nechať jej voľný priestor na uplatnenie sa. A potom sa začnú diať také veci, že sa budeme všetci čudovať... :-)

December je posledný mesiac v roku, na ktorého konci sa zvykne hodnotiť starý rok a vyslovujú sa želania do toho nového. Tento rok bol pre mnohých, ako to sledujem zo svojho okolia, veľmi špeciálny. Mnohé veci sa zmenili a nastavujú nanovo. Vyzerá to, akoby sa svet začínal prebúdzať z nejakého dlhého sna. Želám nám všetkým, aby sme sa všetci prebudili, aby sme v sebe objavili tú zabudnutú túžbu po dokonalosti, aby sme stále rástli a mohli sa spoločne tešiť na naše svetlé zajtrajšky... :-)