Fraktál náš každodenný

V po­sled­ných ro­koch sa za­ča­lo ve­ľa ho­vo­riť o zá­had­nom ro­ku 2012. Z mé­dií k nám prú­dia ka­tas­tro­fic­ké sce­ná­re o kon­ci sve­ta, apo­ka­lyp­tic­ké ví­zie o pre­pó­lo­va­ní mag­ne­tic­ké­ho po­ľa Ze­me, tor­ná­dach, me­ga­ze­me­tra­se­niach, pre­bu­de­ní množ­stva so­piek, ho­rot­vor­ných pro­ce­soch, pre­lie­va­ní mo­rí cez kon­ti­nen­ty atď. Všet­ci sa pri­tom opie­ra­jú o mays­ký ka­len­dár, kto­rý sa kon­čí v pia­tok 21. de­cem­bra 2012. V ten­to deň má pod­ľa je­ho vy­kla­da­čov na­stať ko­niec ve­ku, ko­niec sve­ta, tak ako ho poz­ná­me te­raz.

Nech­cem sa pri­dať k ší­ri­te­ľom stra­chu, to­ho je me­dzi ľuď­mi až-až. K mé­diám sa pri­dal už aj Hollywood uve­de­ním rov­no­men­né­ho fil­mu. Ho­ci som svoj­ho ča­su mal veľ­mi rád tri­le­ry a sci-fi, na ten­to film sa ve­ru ne­chys­tám ísť a za­zlie­vam tvor­com fil­mu, že sa ne­cha­li str­hnúť a pri­ži­vi­li sa na at­rak­tív­nej té­me. Stra­chu je me­dzi ľuď­mi to­tiž na­ozaj viac ako dosť a je­ho ďal­ším ší­re­ním sa po­die­ľa­me na dô­sled­koch, o kto­rých väč­ši­na ľu­dí ne­má ani po­tu­chy.

Vy­sve­tle­ní zá­ha­dy kon­ca mays­ké­ho ka­len­dá­ra je via­ce­ro. Či už je to vy­strie­da­nie všet­kých dva­nás­tich zna­me­ní zve­ro­kru­hu, kto­ré sa ude­je raz za 25 920 ro­kov, čo je tak­zva­ný pla­tón­sky rok, ale­bo uza­vre­tie via­ce­rých as­tro­no­mic­kých me­ga­cy­klov po­hy­bov pla­ne­tár­nych sús­tav v cen­tre na­šej ga­laxie. Spo­mí­na sa aj ko­niec hmot­né­ho, ma­te­riál­ne orien­to­va­né 3D sve­ta a je­ho tran­sfor­má­cia do tran­scen­den­tál­nej pia­tej di­men­zie.

Jed­no z vy­sve­tle­ní sa opie­ra o iné dô­vo­dy, po­nú­ka iný sce­nár a poz­dá­va sa mi asi naj­viac. Vy­chá­dza zo spo­luú­čas­ti kaž­dé­ho člo­ve­ka na tvor­be reali­ty, kto­rú ži­je­me. Opie­ra sa v skrat­ke asi o to, že kaž­dý člo­vek svo­ji­mi my­šlien­ka­mi, emó­cia­mi, túž­ba­mi, sna­mi, ale aj kon­krét­ny­mi čin­mi spo­lu­vyt­vá­ra nie­len svo­ju in­di­vi­duál­nu reali­tu, ale aj reali­tu oko­li­té­ho pros­tre­dia, iných ľu­dí a vlas­tne ce­lé­ho sve­ta. Kaž­dý je­di­nec pred­sta­vu­je in­di­vi­duál­ny „ves­mír“, kto­rý je čas­ťou, ale aj kó­piou to­ho „veľ­ké­ho“ ves­mí­ru. Do­brý prí­klad na ilus­trá­ciu toh­to vní­ma­nia sve­ta sú frak­tá­ly, kto­rých zá­klad­ná vlas­tnosť je prá­ve se­be­po­dob­nosť. Asi naj­zná­mej­ší frak­tál je Man­delbro­to­va mno­ži­na, kto­rej vi­zuál­na inter­pre­tá­cia nám vy­rá­ža dych svo­jou krá­sou, do­ko­na­los­ťou a ne­ko­neč­nos­ťou. Pre­po­je­nosť ma­te­ma­ti­ky s na­ším reál­nym pros­tre­dím do­ku­men­tu­jú prí­rod­né tva­ry, kto­ré mož­no mo­de­lo­vať prá­ve vďa­ka frak­tál­nej geo­me­trii: ho­ry, mra­ky, sne­ho­vé vloč­ky, rie­ky atď.

Vráť­me sa však k té­me. Náš svet je ta­ký, akí sme my, aký je kaž­dý z nás. My ľu­dia sme pl­ne zod­po­ved­ní za stav ná­šho sve­ta. Za zne­čis­te­né prí­rod­né pros­tre­die, za voj­ny, kri­mi­na­li­tu, hlad, za chu­do­bu, utr­pe­nie atď. To nie je vi­na a zod­po­ved­nosť iných štá­tov či ná­ro­dov niek­de ďa­le­ko na opač­nom kon­ci sve­ta, tam, kde sa de­je nie­čo mi­mo­riad­ne, kde sú voj­ny či prí­rod­né ka­tas­tro­fy. To pla­tí na úpl­ne kaž­dé­ho z nás. Kaž­dý z nás sa po­die­ľa svo­ji­mi my­šlien­ka­mi a skut­ka­mi na po­do­be sve­ta oko­lo nás. Ak nás ovlá­da ego, ak sú na­še hla­vy pl­né ne­ga­tív­nych my­šlie­nok a emó­cií, stra­chu, hne­vu, zá­vis­ti, nech­tiac ni­mi zne­čis­ťu­je­me nie­len svoj osob­ný ves­mír, ale aj ten „veľ­ký“ spo­loč­ný. Ak na­še skut­ky nie sú ko­na­né s do­brým úmy­slom, s bez­pod­mie­neč­nou lás­kou, ťaž­ko mô­že­me ča­kať po­zi­tív­ny oh­las od iných. Ak sa ne­nau­čí­me od­púš­ťať chy­by iným, ťaž­ko bu­de od­pus­te­né nám. Ak je náš vnú­tor­ný ves­mír pl­ný chaosu, úz­kos­ti a tmy, ťaž­ko bu­de náš spo­loč­ný svet pl­ný po­ko­ja, ra­dos­ti, har­mó­nie a lás­ky.

To­to všet­ko sú my­šlien­ky a hod­no­ty, kto­ré nám sú veľ­mi do­bre zná­me už ti­sí­ce ro­kov, iba­že sa ich v prak­tic­kom ži­vo­te má­lo dr­ží­me. Mu­sí­me si pre­to uve­do­miť na­šu pl­nú osob­nú zod­po­ved­nosť za to všet­ko, čo sa oko­lo nás de­je. Či už v tom na­šom in­di­vi­duál­nom ži­vo­te, ale­bo ná­sled­ne tom spo­loč­nom, ce­los­ve­to­vom. Do­brá sprá­va je, že na to, aby sme da­li do po­riad­ku chaos, utr­pe­nie či ne­ga­ti­vi­tu na tej „ves­mír­nej“ ma­kroú­rov­ni, sta­čí, aby sme si da­li do po­riad­ku ten náš vlast­ný ma­lič­ký mi­kro­ves­mír. O os­tat­né sa už pos­ta­ra­jú zá­ko­ni­tos­ti frak­tál­nej ma­te­ma­ti­ky. Sta­čí, aby sme v tom na­šom ma­lom mi­kro­ves­mí­re ma­li čis­tuč­ko upra­ta­né a aby v ňom stá­le svie­ti­lo sve­tiel­ko... :-) Po­pre­mý­šľaj­te, ako na to. Ak bu­de­te hľa­dať, svo­ju ces­tu si už ur­či­te náj­de­te.

Rok 2012 pre­to mô­že byť ur­či­tý pre­lom v tom, aký bu­de náš svet, či v nás ľu­ďoch pre­vá­ži po­ria­dok, do­bro, sve­tlo, lás­ka ale­bo zlo, tma a chaos. A te­da či na­sta­ne no­vá, lep­šia éra v his­tó­rii ľud­stva ale­bo pos­tup­ná ska­za a zá­nik. Má­me na­šťas­tie eš­te stá­le na vý­ber, ho­ci čas sa krá­ti. Ja som za tú pr­vú mož­nosť.