Eko sa rozhodneme?

Pred­ne­dáv­nom sme na IT­news.sk ma­li člá­nok o zneu­ží­va­ní inter­ne­tu v prá­ci na súk­rom­né úče­ly. Ako sa da­lo ča­kať, člá­nok roz­pú­tal búrli­vú dis­ku­siu. Naj­viac emó­cií vy­vo­lal u za­mes­tna­nec­kej čas­ti pub­li­ka, kto­rá sa cí­ti­la prá­vom „tra­fe­ná“. Ve­rím, že žiad­ny ro­zum­ný za­mes­tná­va­teľ ne­bu­de brá­niť svo­jim ko­le­gom vo vy­uží­va­ní inter­ne­tu aj na iné úče­ly, ak to po­ve­die k ná­ras­tu ich tvo­ri­vých ná­pa­dov, preh­ľa­du atď., čo mô­žu zu­žit­ko­vať obe stra­ny. Sa­moz­rej­me v správ­nom ča­se a roz­sa­hu. Žiad­ny zod­po­ved­ný za­mes­tná­va­teľ však ne­mô­že to­le­ro­vať stra­tu ča­su na ak­ti­vi­ty, kto­ré ne­ge­ne­ru­jú pri­da­nú hod­no­tu a ani nep­ri­ne­sú in­ves­tí­ciu do osob­né­ho roz­vo­ja, kto­rý by mo­hol pris­pieť aj k roz­vo­ju fir­my. Ak sa ne­po­da­rí do­siah­nuť správ­ny ba­lans, nas­tá­va ty­pic­ká si­tuácia: za­mes­tnan­ci na „taj­nia­ka“ strá­ca­jú čas na Fa­ce­boo­ku, YouTu­be, Gmai­le a pod. a za­mes­tná­va­te­lia na­sad­zu­jú kon­trol­né mec­ha­niz­my: pra­cov­né re­por­ty, za­pi­so­va­nie doc­hád­zky či tec­hnic­ké nás­tro­je na blo­ko­va­nie prís­tu­pu na nep­ra­cov­né weby. Po­kiaľ by sa po­da­ri­lo zme­niť mys­le­nie, všet­ko by moh­lo fun­go­vať úpl­ne inak. Dô­le­ži­té je uve­do­miť si, že za­mes­tná­va­teľ aj za­mes­tna­nec exis­tu­jú v uzav­re­tom „eko­sys­té­me“, vzá­jom­ne sa po­tre­bu­jú, sú od se­ba zá­vis­lí. Koľ­ko pri­da­nej hod­no­ty vy­ge­ne­ru­je kaž­dý je­den za­mes­tna­nec, toľ­ko pri­da­nej hod­no­ty mô­že po­núk­nuť fir­ma ako ce­lok a z jej pre­da­ja nás­led­ne roz­de­liť pri­me­ra­nú od­me­nu svo­jim za­mes­tnan­com za prá­cu, osob­né na­sa­de­nie, ná­pa­dy a tvo­ri­vý prís­tup. Ak je pri­da­ná hod­no­ta vy­so­ká, fir­ma pros­pe­ru­je a s ňou aj jej za­mes­tnan­ci. Ak níz­ka, je to nao­pak. Všet­ko je len otáz­ka osob­né­ho zod­po­ved­né­ho prís­tu­pu. Ak sa po­da­rí vy­tvo­riť pros­tre­die vzá­jom­nej dô­ve­ry aj zod­po­ved­nos­ti a prís­tu­pu, kde všet­ci ťa­ha­jú za je­den po­vraz, fir­ma mô­že zru­šiť kon­trol­né mec­ha­niz­my a bu­de bež­ať na úpl­ne iných „otáč­kach“. Je po­tom ra­dosť v ta­kej fir­me pra­co­vať.

Ce­lý svet oko­lo nás pri­tom fun­gu­je na bá­ze akýc­hsi „eko­sys­té­mov“. Je ním nap­rík­lad aj ľud­ské te­lo. Ak má prob­lém je­di­ný or­gán (pe­čeň, ob­lič­ky, pan­kreas), má prob­lém ce­lé te­lo. Ak „ve­dú­ci“ te­la za­ned­bá­va pit­ný re­žim, „tla­čí“ do se­ba nez­dra­vé ve­ci, faj­čí, neš­por­tu­je, nes­ta­rá sa o se­ba atď., or­gan­izmus sa s tým sna­ží vy­rov­nať až do mo­men­tu, kým sa nep­rek­ro­čí kri­tic­ká hod­no­ta. Vý­sled­ná cho­ro­ba je len sig­nál, že sa nie­čo za­ned­ba­lo, a šan­ca zvrá­tiť ne­dos­ta­toč­nú sta­ros­tli­vosť o se­ba sa­mé­ho. Naš­ťas­tie je k dis­po­zí­cii dos­ta­tok in­for­má­cií, pros­tried­kov a prís­tu­pov, kto­ré nám mô­žu po­môcť. Tre­ba sa ni­mi len ria­diť, resp. ich po­uží­vať. Nor­mál­ne je byť zdra­vý, opak je chy­ba „sys­té­mu“.

Ďal­ší prík­lad „eko­sys­té­mu“ sú par­tner­ské vzťa­hy. Aj tu fun­gu­je sym­bió­za – vzá­jom­né po­má­ha­nie si, spo­loč­né zá­žit­ky, ra­dosť zo ži­vo­ta, zdo­ko­na­ľo­va­nie sa, od­ov­zdá­va­nie lás­ky a ener­gie atď. Keď je­den z par­tne­rov z rôz­nych dô­vo­dov „ne­fun­gu­je“, „ne­fun­gu­je“ ani vzťah. Je zvláš­tne, že ľu­dia do­ká­žu vy­na­lo­žiť veľ­ké množ­stvo ener­gie na zís­ka­nie svoj­ho par­tne­ra, ale po „do­siah­nu­tí cie­ľa“ stag­nu­jú, pres­ta­nú sa sta­rať o se­ba, o par­tne­ra, o vzťah. Dôs­led­ky vi­dí­me čas­to oko­lo se­ba, aj v tom­to prík­la­de je nor­mál­ne, keď je vzťah har­mo­nic­ký, keď si par­tne­ri vzá­jom­ne po­má­ha­jú zdo­ko­na­ľo­vať sa, keď med­zi ni­mi prú­di ener­gia, lás­ka, po­ro­zu­me­nie, dô­ve­ra, oh­ľa­dupl­nosť. Všet­ko os­tat­né je opäť zly­ha­nie „sys­té­mu“ a pre jed­not­liv­cov je nez­dra­vé, ak z rôz­nych prí­čin zos­tá­va­jú v ta­kom vzťa­hu.

Kla­sic­ký eko­sys­tém je ži­vá prí­ro­da oko­lo nás a dôs­led­ky ne­cit­li­vé­ho za­sa­ho­va­nia „naj­vys­pe­lej­šie­ho“ tvo­ra na pla­né­te do obe­hu hmo­ty, ener­gie a in­for­má­cií sú všeo­bec­ne zná­me – miz­nú­ce pra­le­sy, zne­čis­te­ný vzduch, oceá­ny, glo­bál­ne otep­ľo­va­nie, vy­mie­ra­nie ži­vo­číš­nych dru­hov a pod. To, ako sa na­ša ci­vi­li­zá­cia sprá­va k prí­ro­de, mi pri­po­mí­na zná­me pí­le­nie ko­ná­ra pod se­bou. Dôs­led­ky svoj­ho ko­na­nia si s prek­va­pe­ním uve­do­mí­me, až keď do­pad­ne­me. Aké krát­koz­ra­ké...

Všet­ky uve­de­né eko­sys­té­my, ho­ci ma­jú rôz­nu veľ­kosť a zlo­ži­tosť, ma­jú ve­ľa spo­loč­né­ho. Kaž­dý je­den pr­vok je dô­le­ži­tý pre fun­go­va­nie cel­ku. Či už je to les­ný mra­vec, prst na ru­ke, ale­bo pra­cov­ník na vrát­ni­ci. Ich ab­sen­cia ale­bo nes­práv­na fun­kčnosť viac ale­bo me­nej ov­plyv­ňu­jú vý­kon ce­lé­ho „or­ga­niz­mu“, kto­rý za­se spät­ne ov­plyv­ňu­je je­ho ži­vot, po­dmien­ky, mož­nos­ti. Ak chcú všet­ci pros­pe­ro­vať, mu­sia fun­go­vať v har­mo­nic­kej sym­bió­ze.

Kaž­dý je­di­nec je zod­po­ved­ný sám za se­ba, ale aj za ce­lok. Má­me mož­nosť voľ­by, ako bu­de­me trá­viť pra­cov­ný čas, ako sa bu­de­me sta­rať o svo­je zdra­vie, ako sa bu­de­me sprá­vať k svoj­mu par­tne­ro­vi, k prí­ro­de. Je to len na úrov­ni náš­ho uve­do­me­nia a zod­po­ved­nos­ti. Po­dľa to­ho mô­že­me pra­co­vať v pros­pe­ru­jú­cej fir­me, mať zdra­vý ži­vot, har­mo­nic­ké par­tner­ské vzťa­hy či te­šiť sa z nád­her­nej prí­ro­dy. Ale­bo bu­de­me zva­ľo­vať zod­po­ved­nosť na nie­ko­ho iné­ho, ča­kať, že „Sa“ to uro­bí za nás, bu­de­me hľa­dať vý­ho­vor­ky, ces­ty men­šie­ho od­po­ru atď.

Je dob­ré si pri­po­me­núť, že ži­je­me v eko­sys­té­moch, a „eko“ sa roz­hod­ne­me, tak sa bu­de­me mať. Ja som si už vy­bral... A čo vy? ☺