BLOGY: Návod na šťastie

Všet­ci tú­ži­me po šťas­tí. Ne­pot­re­bu­je­me poz­nať je­ho pô­vod, de­fi­ní­ciu, zmy­sel a všet­ky je­ho sú­vis­los­ti. Sta­čí, keď vie­me in­tui­tív­ne náj­sť zdroj, od­kiaľ sa dá na­čer­pať, pre­ží­vať prí­jem­né po­ci­ty s ním spo­je­né. Poz­ná­me je­ho niek­to­ré spúš­ťa­če a sna­ží­me sa or­ga­ni­zo­vať si ži­vot tak, aby sme ich ma­li čo naj­viac, aby sme si prí­jem­né po­ci­ty uží­va­li čo naj­čas­tej­šie a čo naj­dlh­šie. Kaž­dý má­me iné pre­fe­ren­cie. Niek­to ako spúš­ťač pot­re­bu­je rých­le auto ale­bo pl­nú chlad­nič­ku pi­va, iný za­se luxus­nú do­vo­len­ku či na­ku­po­va­nie znač­ko­vých han­dier. Ďal­ší „fi­čia" na „hor­mó­noch šťas­tia", ako sú en­dor­fí­ny, se­ro­to­ní­ny a spol., a vy­uží­va­jú ich prí­jem­né bio­che­mic­ké účin­ky. Nap­chá­va­jú sa čo­ko­lá­dou, trá­pia te­lo v po­sil­ňov­ni či ská­ču z mos­ta s gu­mou na no­he. Všet­ci však na do­siah­nu­tie po­ci­tu šťas­tia pot­re­bu­jú ne­ja­ký spúš­ťač. Nie­ko­mu tie bež­né nes­ta­čia, a tak expe­ri­men­tu­je s nie­čím sil­nej­ším dy­mo­vé­ho, te­ku­té­ho či práš­ko­vé­ho cha­rak­te­ru. Zá­žit­ky sú vraj sí­ce in­ten­zív­nej­šie, náv­ra­ty či skôr pá­dy do reali­ty však ove­ľa bo­les­tnej­šie. Niek­to zís­ka­va po­cit šťas­tia z prí­tom­nos­ti svoj­ho mi­lo­va­né­ho, z vy­da­re­ných de­tí, zo za­ují­ma­vej prá­ce. Iné­mu za­se sta­čí krát­ke spo­či­nu­tie v nád­her­nej prí­ro­de, up­ra­ta­ná do­mác­nosť či chut­ný ne­deľ­ný obed, keď je ce­lá ro­di­na poh­ro­ma­de.

Nej­dem sa púš­ťať do po­le­mi­zo­va­nia, kto­ré zo „spúš­ťa­čov" sú pr­vop­lá­no­vé a kto­ré sú uš­ľach­ti­lej­šie. Kaž­dý si vy­be­rá ta­ké pros­tried­ky, aké má k dis­po­zí­cii a na aké je prip­ra­ve­ný. Chcel by som však pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že čas­to (väč­ši­nou?) vy­uží­va­me spúš­ťa­če po­ci­tov šťas­tia len na to, aby nás vy­tiah­li z „bl­bej" ná­la­dy, „dep­ky" ale­bo čis­to iba z oby­čaj­nej nu­dy. Na­ším cie­ľom by však ne­ma­lo byť do­siah­nuť chvíľ­ko­vý stav prí­jem­ných po­ci­tov rôz­nej in­ten­zi­ty a dĺžky tr­va­nia na to, aby prek­ry­li tie me­nej prí­jem­né a pot­la­či­li trá­pe­nia a prob­lé­my, kto­ré ich spô­so­bi­li. Na­ším ce­lo­ži­vot­ným cie­ľom by ma­lo byť do­siah­nuť stav tr­va­lé­ho šťas­tia. Ra­dos­ti zo ži­vo­ta, z uží­va­nia si prí­tom­nos­ti, z to­ho, že dý­cha­me vzduch, že svie­ti sl­nko, že ži­je­me. Ta­kis­to by na­ším ce­lo­ži­vot­ným cie­ľom ma­lo byť do­siah­nu­tie sta­vu, aby sme na pre­ží­va­nie po­ci­tu šťas­tia ne­pot­re­bo­va­li vy­uží­vať exter­ný do­ping (s vý­nim­kou to­ho čo­ko­lá­do­vé­ho  :-)) a do­ká­za­li v se­be náj­sť vlas­tné vnú­tor­né zdro­je na ge­ne­ro­va­nie sta­vu šťas­tia. Je to ťaž­ká úlo­ha, veľ­ký cieľ, ale ná­vod nie je až ta­ký zlo­ži­tý. Sta­čí zme­niť uhol poh­ľa­du na to, ako sa po­ze­rá­me na svet oko­lo se­ba, pre­hod­no­tiť spô­sob, ako roz­mýš­ľa­me, roz­prá­va­me, ko­ná­me. Zme­niť spô­sob, ako pre­ko­ná­va­me prob­lé­my, rie­ši­me kom­pli­ko­va­né vzťa­hy, kaž­do­den­né si­tuácie. Kon­krét­ne ra­dy, ako na to, nám pos­ky­tu­jú všet­ky tie múd­re my­šlien­ky, kto­ré spre­vá­dza­jú na­šu ci­vi­li­zá­ciu už od po­čiat­ku. Ne­bu­dem ich opa­ko­vať, pre­to­že nie je na to pries­tor a sú všeo­bec­ne zná­me. Na dru­hej stra­ne na­priek to­mu, že teória je všeo­bec­ne zná­ma, ľu­dia sa jej v prak­tic­kom ži­vo­te len má­lo dr­žia. Vie­me, že je zlé za­bí­jať či krad­núť, ale už má­lo si uve­do­mu­je­me, že veľ­mi sa dá ub­lí­žiť aj nev­hod­ným slo­vom či my­šlien­kou. Ve­ľa ľu­dí sa dl­ho trá­pi prá­ve pre ta­ké­to ub­lí­že­nia.

Mož­no by bo­lo uži­toč­né dať do­ko­py ma­nuál opi­su­jú­ci, ako sa sprá­vať v kaž­dej mož­nej si­tuá­cii, kto­rá sa mô­že v ži­vo­te vy­skyt­núť. No­siť ta­ký ma­nuál v hla­ve a prv, než uro­bím čo­si, čo nie je cel­kom „kó­šer", pred­tým, než sa roz­hod­nem, ako za­rea­gu­jem na pro­vo­ká­ciu či zlý úmy­sel, naj­prv stla­čím po­my­sel­ný klá­ves F1 a mr­knem sa, čo ho­vo­rí ná­vod  :-).

V sku­toč­nos­ti ten ma­nuál v se­be má­me už od na­ro­de­nia, ale, žiaľ, má­lo ho po­čú­va­me. Po­čú­va­me skôr na­še ego, kto­ré kri­čí hlas­nej­šie a huc­ká nás vrá­tiť úder, „bl­bú" poz­nám­ku a eš­te nie­čo je­do­vi­té k to­mu pri­dať. Dob­ré by bo­lo nau­čiť sa jed­no­du­chú tech­ni­ku: pred kaž­dou pr­chkou reak­ciou sa za­sta­viť na mi­li­se­kun­du, zhl­bo­ka sa na­dých­nuť a po­čú­vať svo­je vnút­ro. Po ma­lom tré­nin­gu sa nau­čí­me roz­li­šo­vať, čo je hlas náš­ho ega a čo je hlas náš­ho dob­ré­ho ja. Ta­ký­to tré­ning nie je ur­če­ný na boj s dru­hý­mi, s os­tat­ným sve­tom, ale na zvlád­nu­tie sa­mé­ho se­ba. A to je te­da po­riad­ne ťaž­ké. Ale len vte­dy, keď do­ká­že­me zvlád­nuť sa­mé­ho se­ba, mô­že­me vní­mať svoj ži­vot nie ako tr­va­lý boj (s osu­dom, „ťaž­ký­mi" pod­mien­ka­mi, „nep­rí­jem­ný­mi" ľuď­mi oko­lo se­ba), ale ako majstrov­skú hru. Keď to­to do­ká­že­me, sme riad­ni fra­je­ri. Stav tr­va­lé­ho šťas­tia je už „len" prí­jem­ný ved­ľaj­ší pro­dukt ta­ké­ho­to spô­so­bu ži­vo­ta. Aké jed­no­du­ché, však­že? :-)

Pra­jem nám všet­kým, aby sme sa sta­li majstra­mi svoj­ho ži­vo­ta a naš­li nao­zaj to pra­vé šťas­tie!

Zdroj: PC REVUE 6/2011