BLOGY: Paralelné svety

Stra­ti­la sa mi ob­ľú­be­ná zim­ná bun­da a ani za svet ju ne­viem náj­sť. Bo­la na mies­te, od­kiaľ ju ne­mo­hol nik­to iný zob­rať, ale zra­zu nie je. Jed­no­du­cho zmiz­la. Ok­rem to­ho sa mi v pos­led­ných me­sia­coch po­dob­ným spô­so­bom stra­ti­li slú­chad­lá k MP3 preh­rá­va­ču, skve­lá kni­ha od Ec­khar­da Tolle­ho a pár ďal­ších drob­nos­tí. Preh­ľa­dal som všet­ko, čo sa da­lo, ale bez ús­pe­chu. Je to fakt zá­ha­da, je­di­né vy­svet­le­nie je teória o ča­so­pries­to­ro­vom pre­mies­tne­ní zmiz­nu­tých ve­ci do iné­ho pa­ra­lel­né­ho ves­mí­ru. Na pr­vý poh­ľad sa mô­že zdať, že je to len čistá my­šlien­ko­vá fik­cia na os­pra­vedl­ne­nie mo­jej zá­bud­li­vos­ti a ne­po­riad­nos­ti, ale ver­te, nie je to tak :-).

„Mo­ja" teória ok­rem to­ho opi­su­je aj iné „zá­had­né" uda­los­ti v na­šom ves­mí­re. Ne­vy­chá­dza zo všeo­bec­nej teórie re­la­ti­vi­ty, kvan­to­vej me­cha­ni­ky ani teórie su­perstrún. Jej špe­ci­fic­kosť spo­čí­va v tom, že ne­má ni­ja­ký ve­dec­ký zá­klad, čo mi pos­ky­tu­je ali­bi a mož­nosť dať voľ­ný pries­tor fan­tá­zii. Opie­ra sa o zná­my pred­pok­lad, že na­še vlas­tné my­šlien­ky a po­ci­ty for­mu­jú reali­tu, kto­rú za­ží­va­me, tak­že kaž­dý z nás si je stroj­com svo­jej vlas­tnej reali­ty. Po­tiaľ­to by to bo­lo pek­né, má to však ma­lý há­čik. Prav­de­po­dob­ne niek­de na za­čiat­ku doš­lo k omy­lu (ale­bo to bol zá­mer?), pre­to­že jed­not­li­vé osob­né ča­so­pries­to­ro­vé mik­ros­ve­ty na­mies­to to­ho, aby exis­to­va­li pa­ra­lel­ne ved­ľa se­ba strik­tne od­de­le­né, čias­toč­ne sa pre­lí­na­jú a vzá­jom­ne ov­plyv­ňu­jú. Dôs­led­ky tej­to „po­ru­chy" sú zrej­mé. Niek­to­rí je­din­ci nez­vlá­da­jú vlas­tné my­šlien­ky, ego a emó­cie, a tak ot­ra­vu­jú a ni­čia ži­vot nie­len se­be, ale aj iným. „Nes­mra­dia" si len do vlas­tné­ho ča­so­pries­to­ru, ale aj do ši­ro­ké­ho oko­lia. A pod­ľa to­ho, čo za­ží­va­me pos­led­ných pár ti­síc­ro­čí tu na Ze­mi, ta­kým­to je­din­com sa v hla­vách „to­čia" dosť des­né ve­ci. V extrém­nych prí­pa­doch z to­ho vzni­ka­jú prí­šerné nás­led­ky, ako lú­pe­že, vraž­dy, voj­ny atď. Ne­má­me byť na čo veľ­mi pyš­ní, ke­by som bol mi­mo­zem­šťan a v rám­ci príp­ra­vy ces­tov­né­ho iti­ne­rá­ra by som si z ves­mír­nej en­cyk­lo­pé­die vy­tia­hol krát­ku ret­ros­pek­tí­vu his­tó­rie ľud­skej ci­vi­li­zá­cie na Ze­mi, asi by som sa jej rad­šej vy­hol veľ­kým ob­lú­kom.

V me­nej extrém­nych prí­pa­doch nez­vlád­nu­tých my­šlie­nok, ega a emó­cií mô­že­te na­ra­ziť na proti­vnú pre­da­vač­ku či ses­trič­ku v am­bu­lan­cii, nep­rí­jem­né­ho su­se­da či ko­le­gy­ňu, kto­rá vás v prá­ci oho­vá­ra. Nie je to nič hroz­né, čo by sa ne­da­lo zvlá­dať a čo by ste po chvíľ­ke ne­do­ká­za­li roz­dý­chať či roz­cho­diť. Ro­zu­miem to­mu, že všet­kých ľu­dí stre­tá­va­me pre­to, že to má ne­ja­ký dô­vod, aby nás nie­čo nau­či­li o nás sa­mých, aby nás po­su­nu­li ďa­lej. Mož­no k väč­šej tr­pez­li­vos­ti, schop­nos­ti ov­lá­dať sa, po­ro­zu­me­niu, to­le­ran­cii, po­ko­ju, po­ko­re, od­púš­ťa­niu atď. To všet­ko be­riem a ne­mám nič pro­ti to­mu, nao­pak, pok­la­dám to za príl­eži­tosť na vlast­ný osob­ný rast. Nie­ke­dy však už ne­mám chuť stre­tá­vať je­din­cov, kto­rí to ne­ma­jú v se­be vy­rov­na­né, nep­ra­cu­jú na se­be, ale ot­ra­vu­jú ži­vot všet­kým nao­ko­lo. My­šlien­ka­mi, slo­va­mi, skut­ka­mi... Ne­ro­zu­miem, pre­čo si ne­rie­šia svo­je hne­vy, stra­chy, zá­vis­ti, kom­plexy a všet­ky os­tat­né po­do­by ne­ga­ti­vi­ty v se­be, pre­čo ot­ra­vu­jú svo­je oko­lie. Ak vi­dím, že sa sna­žia, nap­re­du­jú, že to po­mô­že im ale­bo mne, da­nú lek­ciu rád ab­sol­vu­jem. Ale ak to ni­ko­mu nič ne­dá­va, ak to ich ale­bo mňa ni­kam ne­po­sú­va, zdá sa mi to zby­toč­né, ot­rav­né, únav­né a nez­my­sel­né. Ne­ho­vo­riac o je­din­coch, s kto­rý­mi nič ne­mám, osob­ne s ni­mi nep­ri­chá­dzam do sty­ku, ale aj tak ne­ga­tív­ne ov­plyv­ňu­jú môj ži­vot.

Ne­mám zá­ujem zdie­ľať svoj osob­ný ča­so­pries­tor s kla­már­mi, pod­vod­ník­mi, špe­ku­lan­tmi, zá­vis­tliv­ca­mi, hul­vát­mi, ner­vák­mi atď. Rov­na­ko v ňom nech­cem mať po­li­ti­kov sko­rum­po­va­ných mo­cou, vý­rob­cov nek­va­lit­ných pot­ra­vín, fir­my, kto­ré up­red­nos­tnia pro­fit pred eko­lo­gic­kej­ším rie­še­ním vý­ro­by, a pod. Ne­ho­vo­riac o zlo­de­joch, vý­rob­coch drog či vra­hoch.

Nech si kaž­dá zo sku­pín fun­gu­je vo svo­jom vlas­tnom zá­uj­mo­vom ča­so­pries­to­re a os­tat­ným nech da­jú po­koj. Tam nech sa vzá­jom­ne zneu­ží­va­jú, pod­vá­dza­jú, hu­lá­ka­jú, kla­mú a krad­nú. Pro­sím pre­to kom­pe­ten­tných o od­de­le­nie tých­to „zá­uj­mo­vých" sku­pín do iných strik­tne pa­ra­lel­ných sve­tov, kto­ré sa už ne­bu­dú pre­lí­nať s tým mo­jím. Ak sa to už v tom­to štá­diu ne­dá, asi sa ja pres­ťa­hu­jem aj s ďal­ší­mi zá­ujem­ca­mi do iné­ho, eš­te neob­sa­de­né­ho pa­ra­lel­né­ho ves­mí­ru. Ve­rím, že tam už na mňa ča­ka tá mo­ja stra­te­ná bun­da, slú­chad­lá a ďal­šie prí­ma ve­cič­ky. Prip­rav­te sa, ra­ke­ta o chví­ľu štar­tu­je... :-)

Zdroj: PC REVUE 8/2011