BLOGY: Proti prúdu

Z ča­su na čas sa v Open­Par­ku vy­jad­ru­jem k eko­no­mic­kým té­mam, ho­ci to nie je úpl­ne mo­ja par­ke­ta (O ne­naž­ran­coch a bub­li­nách, Už to pras­klo, Ne­ča­kaj­me na Mar­shallov plán, O reali­te ži­vot­né­ho kom­for­tu...). Cí­tim, že vzhľa­dom na ak­tuál­nu si­tuáciu (Gréc­ko, mož­ný roz­pad euro­zó­ny, hro­zia­ci náv­rat krí­zy, štraj­ky...) zno­vu nas­tal ten čas.

Prí­čin sú­čas­né­ho sta­vu je pri­ve­ľa a hĺbka prob­lé­mov ta­ká veľ­ká, že jed­no­du­ché rie­še­nia nes­ta­čia. Pre­to sa asi tre­ba po­zrieť na vec z iné­ho uh­la poh­ľa­du.

Zná­ma je nap­rík­lad príl­iš­ná vir­tua­li­zá­cia eko­no­mi­ky, keď sa ob­cho­du­je s fi­nan­čný­mi pro­duk­tmi, kto­ré už ne­nad­vä­zu­jú na reál­ne to­va­ry a služ­by. Ale­bo keď o osu­de fir­my ne­roz­ho­du­jú jej sku­toč­né hod­no­ty (za­mes­tnan­ci, pro­duk­ty, ná­pa­dy, pra­cov­né na­sa­de­nie atď.), ale špe­ku­lá­cie in­ves­to­rov, oča­ká­va­nia tr­hu, zá­ku­lis­né „in­for­má­cie" a emó­cie na bur­ze (napr. bub­li­na dot com). Vý­sled­kom ta­ké­ho­to prís­tu­pu sú po­tom ban­kro­ty fi­riem a pre­púš­ťa­nie ľu­dí. Rie­še­ním by bo­lo od­vir­tua­li­zo­va­nie a náv­rat k tra­dič­nej „reál­nej" eko­no­mi­ke, čo sa však dob­ro­voľ­ne ale­bo sa­mos­pá­dom asi nes­ta­ne.

Zná­ma je aj ob­rov­ská po­la­ri­zá­cia sve­ta, keď 4 per­cen­tá po­pu­lá­cie vlas­tnia 90 per­cent sve­to­vé­ho bo­hat­stva (čís­la sa rôz­nia). Je­den z jej dôs­led­kov je stag­nu­jú­ca spot­re­ba, keď len ma­lá časť oby­va­teľ­stva pla­né­ty má pe­nia­ze na to, aby si moh­la vô­bec do­vo­liť kú­piť či v lep­šom prí­pa­de pra­vi­del­ne ob­mie­ňať elek­tro­ni­ku, auto, bý­va­nie, ob­le­če­nie atď. Kú­pys­chop­nosť oby­va­teľ­stva ne­ras­tie, trh je pre­sý­te­ný, vý­rob­né ka­pa­ci­ty sú pre­di­men­zo­va­né, ale ob­chod­né plá­ny sú nas­ta­ve­né na kon­ti­nuál­ny rast. To nie je udr­ža­teľ­ný stav. Okam­ži­té pre­roz­de­le­nie sve­to­vé­ho bo­hat­stva je asi ne­reál­ne, ho­ci som ne­dáv­no za­chy­til in­for­má­ciu o tom, že sku­pi­na mi­liar­dá­rov vy­zva­la svo­je vlá­dy o ich do­da­toč­né zda­ne­nie. Roz­dá­va­nie pe­ňa­zí by na­vy­še prob­lém asi ne­vy­rie­ši­lo a vzhľa­dom na ľud­skú men­ta­li­tu by to spô­so­bi­lo veľ­mi ve­ľa chaosu a kon­flik­tov. Chce to sys­té­mo­vé zme­ny, kto­ré si však vy­ža­du­jú dl­ho­do­bé a pos­tup­né kro­ky. Rie­še­ním by bo­la väč­šia so­li­da­ri­ta, me­nej ne­naž­ra­nos­ti zo stra­ny bo­ha­tých a fé­ro­vej­šie pre­roz­de­le­nie spo­loč­ne vy­tvo­re­ných hod­nôt. Aj v tom­to prí­pa­de je však asi naiv­né oča­ká­vať, že sa to za sú­čas­né­ho sta­vu ve­do­mia ľud­stva sta­ne dob­ro­voľ­ne ale­bo sa­mos­pá­dom.

Zná­me je aj zlé hos­po­dá­re­nie niek­to­rých vlád, kde mo­cen­ské zá­uj­my, po­li­tic­ké tla­ky či jed­no­du­cho ne­kom­pe­ten­tnosť spô­so­bi­li ob­rov­ské roz­poč­to­vé za­dl­že­nie kra­ji­ny. Naj­oka­tej­ší je zná­my prík­lad Gréc­ka, nad kto­ré­ho so­ciál­ny­mi vy­mo­že­nos­ťa­mi krú­ti hla­vou eš­te aj Ne­mec­ko či Fran­cúz­sko. Vie­me, že je jed­no­duch­šie roz­dať ľu­du so­ciál­ne „lí­zan­ky" za ce­nu zno­vuz­vo­le­nia do parla­men­tu, ale je to ne­zod­po­ved­né, krát­koz­ra­ké a ne­fé­ro­vé. Ne­zod­po­ved­né a krát­koz­ra­ké je aj štraj­ko­va­nie Gré­kov za udr­ža­nie so­ciál­ne­ho luxusu. Po­kiaľ sa nep­rij­mú hl­bo­ké sys­té­mo­vé spo­lo­čen­sko-po­li­tic­ké zme­ny, po­ži­čia­va­nie pe­ňa­zí či ume­lé udr­žia­va­nie sta­ré­ho sys­té­mu pri ži­vo­te nič ne­vy­rie­ši, iba to predĺži agó­niu.

Prí­čin sú­čas­né­ho sta­vu je via­ce­ro, ale ich spo­loč­ným me­no­va­te­ľom je člo­vek. Sme to my ľu­dia, nie niek­to cu­dzí tam ďa­le­ko ho­re. Sme to my s na­ším reb­ríč­kom hod­nôt, s na­šou úrov­ňou ve­do­mia. Z na­šich ra­dov vziš­li všet­ci tí veľ­kí špe­ku­lan­ti, pod­vod­ní­ci, ne­naž­ran­ci, kla­má­ri, ne­zod­po­ved­ní po­li­ti­ci, bez­oh­ľad­ní pod­ni­ka­te­lia. Oni len tro­chu viac vy­čnie­va­jú, le­bo bo­li ši­kov­nej­ší, ag­re­sív­nej­ší, bez­oh­ľad­nej­ší, ne­zod­po­ved­nej­ší. Ale na ich smo­lu ich viac vid­no. Ma­lé klam­stvá, pod­vo­dí­ky a špe­ku­lá­cie nás „ma­lých" ľu­dí zos­tá­va­jú skry­té, ale to nez­na­me­ná, že sa nes­ta­li a že ne­ma­jú svo­je dôs­led­ky.

Ak tre­ba nie­čo zme­niť, kaž­dý mu­sí za­čať sám od se­ba. Nek­la­mať, ne­pod­vá­dzať, neub­li­žo­vať dru­hým, ne­há­dzať zod­po­ved­nosť za svo­je prob­lé­my na dru­hých atď. Ak nie­čo nej­de, tre­ba vziať ro­zum do hrs­ti, hľa­dať rie­še­nie, a ak sa dá, tre­ba si po­môcť ho­ci aj sám.

Pek­ný prík­lad je is­tý oby­va­teľ Rož­ňa­vy, kto­rý za­čal op­ra­vo­vať di­ery na ná­mes­tí na vlas­tné nák­la­dy. Po tom, ako si je­ho man­žel­ka v jed­nej z nich vy­tk­la no­hu, mu už doš­la tr­pez­li­vosť nad nes­chop­nos­ťou mes­ta dať chod­ní­ky do po­riad­ku. Zob­ral nás­tro­je, na­kú­pil ma­te­riál a ja­mu op­ra­vil. Op­ra­va ho stá­la asi 45 mi­nút ro­bo­ty a zhru­ba 3 eurá za pou­ži­tý ma­te­riál. Je to po­riad­na han­ba a fac­ka pre mes­tskú rad­ni­cu.

Čas­to ne­má zmy­sel bo­jo­vať, kri­ti­zo­vať, sťa­žo­vať sa, štraj­ko­vať. Ako vid­no, ve­ľa sa dá do­siah­nuť svoj­po­moc­ne. Aj keď pôj­de­te pro­ti prú­du a bu­de­te vy­ze­rať ako ču­dák, má to veľ­ký zmy­sel. Pos­kyt­ne­te os­tat­ným prík­lad, že ve­ci sa da­jú ro­biť aj inak. Nie­len tu do­le, ale aj tam ho­re. Tak vnút­ri, ako i na­vo­nok. :-)

Zdroj: PC Revue 10/2011

---