BLOGY: O nadáciách a pomáhaní

Dos­tal som ne­dáv­no „spo­lo­čen­skú ob­jed­náv­ku" ve­no­vať je­den Open Park prob­le­ma­ti­ke na­dá­cií s cie­ľom po­môcť lep­šie spro­pa­go­vať ich pos­la­nie. Priz­ná­vam, že to z od­bor­né­ho hľa­dis­ka nie je mo­ja par­ke­ta, ale na dru­hej stra­ne väč­ši­na na­dá­cií má so­ciál­ny roz­mer, tak­že sa ma to ako kaž­dé­ho z nás by­tos­tne do­tý­ka. A ta­kis­to priz­nám, že sa mi do tej­to té­my veľ­mi nech­ce­lo, pre­to­že mo­je vlas­tné ne­ga­tív­ne skú­se­nos­ti, ako aj mno­hé ve­rej­ne zná­me in­for­má­cie ho­vo­ria o tom, že ve­ľa na­dá­cií ne­fun­gu­je, jem­ne po­ve­da­né, prá­ve naj­efek­tív­nej­šie. Naj­čas­tej­šie tak, že nep­ri­me­ra­ná časť pros­tried­kov ide na „sprá­vu" na­dá­cie a len zvy­šok na cie­ľo­vý účel. V „lep­šom" prí­pa­de sa veľ­ko­ry­so na­ku­pu­jú au­tá, vý­poč­to­vá tech­ni­ka, za­mes­tná­va­jú sa „pot­reb­ní" pra­cov­ní­ci, pre­na­jí­ma­jú sa rep­re­zen­ta­tív­ne pries­to­ry. V hor­šom prí­pa­de opúš­ťa­jú fi­nan­cie na­dač­ný účet cez nep­reh­ľad­né „zá­had­né" tran­sak­cie. Na zís­ka­nie pot­reb­ných fi­nan­cií sa čas­to zneu­ží­va so­ciál­ne cí­te­nie či rôz­ne osob­né pot­re­by. V mno­hých prí­pa­doch sa z na­dač­ných nás­tro­jov a my­šlien­ky stal pros­trie­dok na ro­be­nie oby­čaj­né­ho biz­ni­su, vy­uží­va­jú sa ako mo­cen­ský či po­li­tic­ký nás­troj. Ot­vo­re­ne ho­vo­rím, že som tro­chu za­uja­tý ne­ga­tív­nou osob­nou skú­se­nos­ťou, ale po­kú­sim sa od­osob­niť, aby som po­mo­hol dob­rej ve­ci.

V pr­vom ra­de ur­či­te tre­ba roz­li­šo­vať a ne­há­dzať všet­ky na­dá­cie do jed­né­ho vre­ca. Smut­né je, že pár čier­nych oviec ro­bí zlé me­no os­tat­ným, pre­to­že my­šlien­ka po­mo­ci tým, kto­rí to pot­re­bu­jú, je správ­na. Tak ako vša­de - všet­ko je na ľu­ďoch. Ak na­dá­ciu ria­di nao­zaj zod­po­ved­ný je­di­nec, kto­rý ži­je pre pos­la­nie, my­šlien­ku, idey na­dá­cie a do­ká­že efek­tív­ne ria­diť jej chod, je to su­per. Prob­lém je, že v na­dá­ciách ne­fun­gu­jú me­cha­niz­my bež­né z ko­mer­čné­ho pros­tre­dia, nie sú pod tla­kom efek­tív­nej pre­vádz­ky ako bež­né fir­my, tak­že aj pri chvá­ly­hod­ných ideá­loch to čas­to zvá­dza k roz­šaf­né­mu mí­ňa­niu cu­dzích pros­tried­kov. Ak chce­te zis­tiť, kam pat­rí tá „va­ša" na­dá­cia, kto­rej chce­te ve­no­vať napr. svo­je 2 %, nav­štív­te ju, poz­ri­te sa do očí ľu­ďom, kto­rí v nej pra­cu­jú, a skús­te z nich vy­čí­tať, či to ro­bia z pres­ved­če­nia, pre dob­rú vec ale­bo ma­jú iné boč­né zá­uj­my. Po­roz­prá­vaj­te sa s ni­mi o ak­ti­vi­tách, kto­ré ro­bia, o tom, čo všet­ko už uro­bi­li, aké ma­jú plá­ny, prob­lé­my, daj­te si uká­zať fi­nan­čnú sprá­vu. Osob­ný do­jem je veľ­mi dô­le­ži­tý. Ta­kis­to sa poz­ri­te, akí ľu­dia se­dia v jej správ­nej a do­zor­nej ra­de, či sú to reš­pek­to­va­né osob­nos­ti, kto­rým dô­ve­ru­je­te a vá­ži­te si ich. A až po­tom sa roz­hod­ni­te, či a ako da­nú na­dá­ciu pod­po­rí­te.

Me­dzi na­dá­cia­mi s po­dob­ný­mi cieľ­mi a prog­ra­mom exis­tu­je ri­va­li­ta zná­ma z ko­mer­čné­ho sve­ta. Je to tro­chu čud­né, ale „po­cho­pi­teľ­né", veď ide o pe­nia­ze. Čud­né pre­to, le­bo ak nie­ko­mu ide nao­zaj o pod­sta­tu, o rov­na­kú ideu, cieľ, kon­ku­ren­čné ma­nie­re by ma­li ísť bo­kom, ľu­dia aj or­ga­ni­zá­cie, kto­ré ma­jú po­dob­né cie­le, by ma­li spo­jiť svo­je úsi­lie, pros­tried­ky a ná­pa­dy. V opač­nom prí­pa­de sa bu­dú trieš­tiť si­ly, roz­dro­bo­vať zdro­je a nee­fek­tív­ne mí­ňať pros­tried­ky. V ta­kom­to prí­pa­de tre­ba od­lo­žiť ego, pre­ko­nať osob­né zá­uj­my a spo­jiť si­ly pre dob­rú vec.

To bo­li len niek­to­ré ne­ga­tí­va na­dač­né­ho pros­tre­dia, tre­ba však o nich ve­dieť. Na­priek to­mu ma­jú na­dá­cie ob­rov­ský vý­znam a množ­stvo po­zi­tív, pre­to­že fun­gu­jú ako spros­tred­ko­va­teľ me­dzi tý­mi, kto­rí po­moc pot­re­bu­jú, a tý­mi, kto­rí ju mô­žu a chcú pos­kyt­núť. Inak by sa tie­to dve stra­ny stret­li len veľ­mi ťaž­ko, ak vô­bec. Obe stra­ny sú to­tiž má­lo ak­čné, má­lo vi­di­teľ­né, jed­na stra­na ne­vie, na ko­ho sa ob­rá­tiť, dru­há za­se chce čas­to zos­tať v ano­ny­mi­te, no ak má po­moc fun­go­vať, mu­sí byť ad­res­ná a prom­ptná. Ok­rem to­ho mu­sí byť po­da­ná pro­fe­sio­nál­nym spô­so­bom, so zna­los­ťou pros­tre­dia, mož­nos­ti, účel­nos­ti atď. Ak te­da má­te zá­ujem a mož­nosť, pod­por­te na­dá­ciu, kto­rej ve­rí­te, kto­rá fun­gu­je efek­tív­ne a po­má­ha tým, kto­rí po­moc pot­re­bu­jú naj­viac.

O tom, že je oko­lo nás množ­stvo ľu­dí, kto­rí po­moc pot­re­bu­jú, vie­me všet­ci. Mie­ra akút­nos­ti, zmys­lupl­nos­ti a dô­le­ži­tos­ti je rôz­na. Niek­to­rí sa do svo­jej si­tuácie dos­ta­li bez vlas­tné­ho za­vi­ne­nia, ne­ma­jú mož­nosť sa z nej vlas­tný­mi si­la­mi dos­tať a ich si­tuácia je ur­gen­tná. V ta­kom­to prí­pa­de sú aké­koľ­vek aka­de­mic­ké dis­ku­sie a fi­lo­zo­fic­ké úva­hy zby­toč­né, tre­ba jed­no­du­cho po­môcť a ho­to­vo.

Na opač­nej stra­ne sú neš­ťas­tni­ci, pre kto­rých je jed­no­duch­šie nas­ta­viť dlaň a vy­užiť mäk­ké sr­dce oko­loi­dú­cich ako vy­pý­tať si ho­ci len jed­no­duch­šiu ma­lú prá­cu. Me­dzi­tým je ce­lé spek­trum so­ciál­nych prí­pa­dov viac či me­nej schop­ných zme­niť svo­ju ne­priaz­ni­vú si­tuáciu, pri­čom kaž­dý „prí­beh" tre­ba po­su­dzo­vať in­di­vi­duál­ne. Vho­de­ním pár drob­ných sa ich si­tuácia nez­lep­ší, skôr nao­pak, pod­po­ru­je sa zotr­vá­va­nie v ich ak­tuál­nom ne­priaz­ni­vom sta­ve. Iba čo si za­le­pí­me sve­do­mie, že my má­me a oni nie.

Po­má­hať tre­ba. Ak niek­to dos­tá­va viac a má mož­nosť roz­de­liť sa, mal by dá­vať aj iným, kto­rým sa toľ­ko neuš­lo a po­moc pot­re­bu­jú. Ale tre­ba zva­žo­vať, ako, koľ­ko a ko­mu dá­vať. Nes­práv­nym roz­hod­nu­tím pre­be­rá­me zod­po­ved­nosť za svo­je či­ny, je to čud­né, ale pla­tí to do­kon­ca aj pri dob­re mie­ne­nej po­mo­ci.

Som skôr prívr­že­nec osob­nej po­mo­ci ako nead­res­né­ho po­sie­la­nia pe­ňa­zí napr. cez ese­mes­ky. Ak vi­dím ale­bo ma niek­to os­lo­ví, že tre­ba ísť sta­vať uby­tov­ňu pre bez­do­mov­cov, zob­rať de­ti z det­ské­ho do­mo­va na vý­let ale­bo po­má­hať ľu­ďom pos­tih­nu­tým po­vod­ňou, ne­vá­ham. Ak však tre­ba kú­piť kva­lit­né hus­le pre ta­len­to­va­né­ho cha­la­nis­ka s bu­dúc­nos­ťou, tam sa tre­ba jed­no­du­cho pos­kla­dať.

Je to zlo­ži­tá té­ma, ale as­poň toľ­ko som k nej chcel za se­ba po­ve­dať. Pra­jem všet­kým, aby ma­li čo naj­viac mož­nos­tí po­má­hať dru­hým, po­mô­žu tým naj­mä se­be.

Zdroj: PC REVUE 9/2011