BLOGY: O tvorcoch a konzumentoch

Tú­to je­seň pri­šiel svet o dve vý­znam­né IT osob­nos­ti. Krát­ko po smr­ti Ste­va Job­sa, spo­lu­zak­la­da­te­ľa spo­loč­nos­ti App­le, zom­rel aj Den­nis Rit­chie, spo­luautor ope­rač­né­ho sys­té­mu Unix a autor prog­ra­mo­va­cie­ho ja­zy­ka C. Oba­ja zá­sad­ným spô­so­bom zme­ni­li ce­lý IT prie­my­sel nie­len pre pro­fe­sio­nál­nych pou­ží­va­te­ľov, ale aj bež­ných spot­re­bi­te­ľov. Vi­de­li ďa­lej ako väč­ši­na z nás, oso­bit­ne Ste­ve Jobs je prá­vom po­va­žo­va­ný za jed­né­ho z naj­väč­ších vi­zio­ná­rov mo­der­nej do­by.

V čom sú ta­kí­to vý­ni­moč­ní ľu­dia iní? V pr­vom ra­de v tom, že oni hod­no­ty vy­tvá­ra­jú. Za­ují­ma­jú sa o svet oko­lo se­ba, roz­mýš­ľa­jú, ako by sa da­li ve­ci ro­biť inak, zlep­šiť, a hľa­da­jú na to naj­vhod­nej­šie rie­še­nie. Keď ho náj­du, pra­cu­jú na tom, aby sa ich my­šlien­ky a ná­pa­dy sfor­mo­va­li do reál­nej po­do­by. A ur­či­te ve­ľa sní­va­jú. V prí­pa­de Ste­va Job­sa napr. o tom, ako by moh­li ľu­dia pou­ží­vať po­čí­ta­če, ke­by ma­li iný di­zajn, iný spô­sob ov­lá­da­nia. Ako by ich moh­li pou­ží­vať nie­len na prá­cu, ale aj zá­ba­vu. Ako by ich moh­li pou­ží­vať nie­len po­čí­ta­čo­ví exper­ti, ale aj bež­ní ľu­dia, ško­lá­ci či se­nio­ri. A to sa mu na 100 % po­da­ri­lo. A tie ve­ci vy­ze­ra­jú na­vy­še cool ☺.

Je to zvláš­tne. Schop­nosť vší­mať si ve­ci oko­lo se­ba, sní­vať s ot­vo­re­ný­mi oča­mi, roz­mýš­ľať, pou­ží­vať fan­tá­ziu, tvo­riť, zlep­šo­vať atď. pat­rí k zá­klad­ným at­ri­bú­tom člo­ve­ka, kto­ré ho od­li­šu­jú od tvo­rov s niž­šou úrov­ňou ve­do­mia. Ale keď sa tak po­ze­rám na náš svet, zdá sa mi, že ta­kých­to je­din­cov je me­dzi na­mi ako­si po­me­nej. Skôr sa pos­tup­ne me­ní­me na ar­má­du kon­zu­men­tov, spot­re­bi­te­ľov vý­sled­kov prá­ce nie­ko­ho iné­ho. Žiaľ, čas­to na ma­su, kto­rá je kŕme­ná pseu­do­kul­tú­rou, pseu­dov­zde­la­ním, pse­du­zá­ba­vou. A do­kon­ca aj pse­dus­tra­vou, sta­čí si po­zrieť zlo­že­nie to­ho, čo kon­zu­mu­je­me. Ako­by nám pri­dá­va­li do stra­vy po­me­dzi všet­ky tie éč­ka aj ne­ja­ké se­da­tí­va, kto­ré nás ma­jú upo­ko­jiť, otu­piť, nie­čo, aby sme pres­ta­li roz­mýš­ľať, sní­vať, pou­ží­vať fan­tá­ziu. Spo­mí­nam si v tej­to sú­vis­los­ti na det­ský film Ne­ko­neč­ný prí­beh, kde ma­lý chla­pec At­rej za­chra­ňu­je svo­ju kra­ji­nu Fan­tá­zia, kto­rú za­pla­vu­je Ni­čo­ta. Na jej zá­chra­nu sta­či­lo, aby ľu­dia za­ča­li zno­vu sní­vať, zno­vu pou­ží­va­li svo­ju fan­tá­ziu. Viem, že ma ten film vte­dy veľ­mi os­lo­vil.

Je jas­né, že asi nie kaž­dý mô­že byť ta­ký ako Ste­ve Jobs. Ale na­priek to­mu má kaž­dý z nás príl­eži­tosť ro­biť ve­ci lep­šie. Roz­mýš­ľať nad tým, ako by sa ve­ci da­li ro­biť inak, kva­lit­nej­šie, efek­tív­nej­šie, kraj­šie. A to na kaž­dom kro­ku, kaž­dú se­kun­du svoj­ho ži­vo­ta. Vša­de je čo zlep­šo­vať. Čas­to mám po­cit, ako ke­by ľu­dia či už v prá­ci, ško­le, v ro­di­ne, ale­bo vo vzťa­hoch fun­go­va­li dl­hé ro­ky pod­ľa za­be­ha­ných šab­lón bez to­ho, aby ma­li pot­re­bu nie­čo zlep­šo­vať. Že­by už bo­lo všet­ko do­ko­na­lé?

To asi ťaž­ko, po­tom by ne­bo­lo oko­lo nás toľ­ko prob­lé­mov, ne­po­riad­ku, ne­do­ro­zu­me­ní, kon­flik­tov, ne­po­dar­kov, atd. Net­re­ba byť in­ži­nie­rom na to aby sme si up­ra­ta­li reb­rí­ček hod­nôt, čo je správ­ne a čo nie, čo nám pri­ná­ša nao­zajst­ný po­cit šťas­tia ale­bo čo je len je­ho lac­nou náh­ra­dou.

To vďa­ka čo­mu ľud­ská spo­loč­nosť od ne­pa­mä­ti nap­re­du­je je vnú­tor­né nut­ka­nie svet oko­lo se­ba zlep­šo­vať. Ro­biť ve­ci uži­toč­nej­šie, vý­kon­nej­šie, efek­tív­nej­šie, kraj­šie. A ne­mu­sí to byť iba v high-tech ob­las­ti. Sta­čí sa prejsť po sa­te­lit­ných síd­lis­kách, kde pre­bie­ha vý­stav­ba no­vých ro­din­ných do­mov. Na jed­nej hru­bej stav­be vi­dí­te, ako teh­ly pek­ne lí­cu­jú, je me­dzi ni­mi uzuč­ká vrstva mal­ty. Ra­dosť po­zrieť na ta­kú prá­cu. Má­te chuť ísť za majstrom a po­dať mu ru­ku. Na dru­hej stav­be vi­dí­te, že me­dzi teh­la­mi je na­ky­da­ná nie­koľ­ko­cen­ti­met­ro­vá gu­ča mal­ty, teh­ly tr­čia kde­ka­de a kaž­dá dru­há je do­lá­ma­ná. Nech mi niek­to vy­svet­lí, čo brá­ni to­mu majstro­vi, aby to uro­bil po­riad­ne. Ne­vi­dí na su­sed­nej stav­be, že sa to dá ro­biť aj kraj­šie? A ne­han­bí sa za ta­kú ro­bo­tu?

Byť tvor­com je pos­la­ním kaž­dé­ho z nás. Nie sme tu len na to, aby sme ne­ja­ko pre­ži­li ško­lu, po­tom prá­cu, po­tom bu­do­va­nie ro­di­ny a pop­ri tom si uži­li pár žú­rov, pár do­vo­le­niek, pár chví­ľok ro­din­nej po­ho­dy a ko­niec. Is­te to je, dr­snej­šie po­ve­da­né, ži­vot­ný „cyk­lus" kaž­dé­ho z nás, ale pop­ri tom je dô­le­ži­té my­slieť aj na to, čo mô­že­te uro­biť pre dru­hých, pre svet oko­lo se­ba, ako ho mô­že­te zlep­šiť, uro­biť ho kraj­ším, bez­peč­nej­ším, ve­sel­ším.

Tak­že za­čni­me zno­vu sní­vať, zno­vu pou­ží­vať fan­tá­ziu, pres­taň­me byť iba kon­zu­men­tmi, ale buď­me za­se tvor­ca­mi, to je to, na čo sme pre­dur­če­ní. A jed­né­ho dňa spo­me­dzi nás vy­ras­tie mož­no no­vý Ste­ve Jobs ale­bo Leo­nar­do da Vin­ci... ☺

Zdroj: PC REVUE 11/2011

Prečítajte si tiež:

Ako bu­de (mož­no) vy­ze­rať svet o 10 ro­kov? (pred 7 mesiacmi)

Poradňa: Inštalácia operačného systému (pred rokom)

On-line prístup k príručkám spisovnej slovenčiny (pred 4 rokmi)