Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie

V mar­ci som ab­sol­vo­val dve „slu­žob­ky“. Naj­prv sme spo­lu s ko­le­gy­ňou Xéniou strá­vi­li jar­ných 50 ki­lo­me­trov na Ce­Bi­te v stu­de­nom Han­no­ve­ri a po­tom v zá­ve­re me­sia­ca to bo­la už tak­mer let­ná Bar­ce­lo­na. My­slím, že na Ce­Bi­te sme sa zú­čas­tni­li ako je­di­ná re­dak­cia zo Slo­ven­ska, as­poň som tam ni­ko­ho z na­šich no­vi­ná­rov ne­vi­del. Ako ste už ur­či­te zis­ti­li, ak je nie­čo za­ují­ma­vé vo sve­te, PC RE­VUE in­ves­tu­je čas i pe­nia­ze, aby sme bo­li tam, kde sa ve­ci na­ozaj uvá­dza­jú. Ta­kis­to sa sta­lo pra­vi­dlom, že ak už raz nie­kam ide­me, je z to­ho aj do­bré vi­deo. At­mos­fé­ru Ce­Bi­tu tak za­ži­je­te spo­lu s na­mi aj vy. Keď sme plá­no­va­li ces­tu, bol som roz­hod­ne za to, aby sme šli autom. Han­no­ver je sí­ce na­prieč Euró­pou, viac ako 900 ki­lo­me­trov, do­brých 9 ho­dín ces­ty s pres­táv­ka­mi. Ale auto má svo­je nes­por­né vý­ho­dy, hlav­ne sa dá pou­žiť ako mo­bil­ný sklad rôz­nych ve­cí. Xénia je vý­bor­ná šo­fér­ka, ur­či­te opatr­nej­šia ako ja, a tak som sa ko­neč­ne do­bre vy­spal... :-) Ďal­ší dô­vod je to, že Xénia má dro­bu­lin­ký pro­blém s lie­ta­ním. V praxi to vy­ze­rá tak, že ak po­sád­ka zis­tí, o čo ide, pi­lot ju poz­ve do ka­bí­ny a ona sa sa­ma pres­ved­čí, že všet­ko je v naj­lep­šom po­riad­ku. Ja mám na­lie­ta­ných do­brých 90 ho­dín roč­ne, poc­ti­vo zbie­ram kaž­dú na­lie­ta­nú mí­ľu, ale po ná­stu­pe do lie­tad­la po mne neš­tek­ne ani pes. A po­tom jej zá­vi­dím. Dos­ta­ne to­tiž v eko­no­mic­kej trie­de tep­lý čaj eš­te pred od­le­tom a má ce­lý rad ďal­ších vý­hod :-). Ja dos­ta­nem po ho­di­ne le­tu mi­nia­túr­nu na­po­li­tán­ku na za­špi­ne­nie zu­bov a vo­du spo­lu s os­ta­ný­mi ces­tu­jú­ci­mi. Tak­že, dra­há Xénia, buď­me si rov­ní, žiad­ne pri­vi­lé­giá, ide­me autom a bu­deš šo­fé­ro­vať.

Ce­Bit je mi­ni­mál­ne v Ne­mec­ku stá­le po­jem, pre nás je to mies­to stret­nu­tia hlav­ne s ľuď­mi z Ďale­ké­ho vý­cho­du. Toh­to­roč­ná vý­sta­va bo­la o bu­dúc­nos­ti, mo­bil­ných rie­še­niach, no­te­boo­koch od vý­mys­lu sve­ta, pre­no­se dát cez USB 3.0, inter­ne­te, kde si len po­my­slí­te, a o 3D obra­ze (dnes už asi po­vin­ná jaz­da). Na Ce­Bi­te je však ob­rov­ský roz­diel me­dzi tým, čo fir­my uka­zu­jú v stán­koch, a tým, čo je na vý­sta­ve reál­ne dos­tup­né. My­slím pre­dov­šet­kým na inter­net. Bež­ná vstu­pen­ka na Ce­Bit stá­la 30 EUR, čo nie je má­lo. Niek­to­ré IT fir­my však už dru­hý rok po se­be or­ga­ni­zu­jú „tru­cak­cie“, kto­ré sa v rov­na­kom ča­se, ako je Ce­Bit, ko­na­jú na­pr. pria­mo v Han­no­ve­ri. Priš­li to­tiž na to, že oslo­vo­vať ši­ro­kú sku­pi­nu pou­ží­va­te­ľov je extra dra­hé a lep­šie uro­bia, ak tie­to pe­nia­ze mi­nú (ale te­da na­ozaj po­riad­ne) na tých kon­krét­nych zá­kaz­ní­kov, na kto­rých im sku­toč­ne zá­le­ží. Nuž, or­ga­ni­zo­vať po­čí­ta­čo­vú vý­sta­vu vo sve­te mul­ti­me­diál­ne­ho inter­ne­tu je asi rov­na­ko ná­roč­né ako vy­dá­vať ús­peš­ný pa­pie­ro­vý IT ma­ga­zín (a o tom viem svo­je). Or­ga­ni­zá­to­ri Ce­Bi­tu tak za­rá­ba­jú, kde sa len dá, na­pr. na dopl­nko­vých služ­bách. Za 4 ho­di­ny bez­drô­to­vé­ho pri­po­je­nia na inter­net pý­ta­jú 35 EUR, čo je ve­ľa aj na 6-hviez­dič­ko­vý ho­tel. To by som mož­no aj ja poč­kal na člá­nok a vi­deo z PC RE­VUE pek­ne do­ma.

Bar­ce­lo­na bo­la na kon­ci me­sia­ca, tes­ne pred uzá­vier­kou, a tak som po­tre­bo­val še­triť ča­som, ako sa len da­lo. Špe­ciál­ne som chcel mi­ni­ma­li­zo­va­nú ver­ziu ak­cie, čo v sku­toč­nos­ti zna­me­na­lo, že som do Bar­ce­lo­ny mal do­le­tieť 10 mi­nút po za­čiat­ku ofi­ciál­nej čas­ti a od­le­tieť na dru­hý deň o šies­tej rá­no. Let však ne­bol cel­kom jed­no­du­chý, ako to v mo­jom prí­pa­de oby­čaj­ne bý­va. Pri­šiel som na le­tis­ko včas, mo­hol som si dať na ra­ňaj­ky obľú­be­nú gu­lá­šo­vú po­liev­ku. Sto­jí to aj s jed­nou že­mľou 5,10 EUR, čo je na slo­ven­ské po­me­ry ne­kres­ťan­ská ce­na, ale to­to roz­hod­nu­tie sa mi už viac­krát os­ved­či­lo ako kľú­čo­vé.

Do lie­tad­la sme vo Vied­ni na­stú­pi­li ne­tra­dič­ne na­čas, len­že ne­ja­ko dl­ho sme sa ne­hý­ba­li. De­sať mi­nút po plá­no­va­nom od­le­te sa oz­val ka­pi­tán, vraj ma­jú tech­nic­ký pro­blém s kli­ma­ti­zá­ciou. Keď vám niek­to na le­tis­ku po­vie zá­zrač­nú for­mul­ku „Thank you for your un­der­stan­ding“, tak­mer vždy to zna­me­ná, že má­te veľ­ký pro­blém. V od­sta­ve­nom lie­tad­le sme bo­li vy­še ho­di­ny. Vie­den­ské le­tis­ko je su­per v tom, že je tu inter­net za­dar­mo, pri­tom dosť rých­ly a s do­sa­hom až do lie­ta­diel pri ter­mi­ná­loch. Lie­ta­dlo som tak zme­nil na mo­bil­nú kan­ce­lá­riu. Len­že s vy­pnu­tou kli­ma­ti­zá­ciou tu bo­lo už po pol­ho­di­ne na od­pad­nu­tie. Po 65 mi­nú­tach meš­ka­nia sme bo­li pri­pra­ve­ní na od­let a ja som ve­del, že môj ča­so­vý pro­gram vy­po­čí­ta­ný na mi­nú­ty sto­jí na hli­ne­ných no­hách. Pod­ľa roz­pi­su som ve­del, že ak­cia sa za­čí­na obe­dom, tak­že to pod­stat­né by som mal eš­te stih­núť. Ved­ľa mňa však se­de­la ra­kús­ka dvo­ji­ca, kto­rá le­te­la na sva­dob­nú ces­tu na Ka­nár­ske os­tro­vy. Pri ta­kom­to meš­ka­ní ne­moh­li stih­núť prí­poj­né lie­ta­dlo.

Le­tuš­ka pre nich za­ča­la vy­ba­vo­vať spät­ný let z Bar­ce­lo­ny do Vied­ne a ďal­ší let na dru­hý deň za­se na Te­ne­ri­fe. A ne­bo­lo to jed­no­du­ché, voľ­né mies­ta z Bar­ce­lo­ny do Vied­ne bo­li len v po­sled­nom noč­nom spo­ji. Sa­mo­zrej­me, žia­da­li, aby moh­li vy­stú­piť a poč­kať po­hodl­ne vo Vied­ni do dru­hé­ho dňa, len­že to už ne­šlo. Vy­stú­piť im neu­mož­ni­li. Keď vi­dí­te, že sú aj hor­šie si­tuácie, ako má­te vy, vždy sa dý­cha ľah­šie. Veď tá­to dvo­ji­ca sa ho­di­nu po­ze­ra­la na le­tis­ko, na kto­ré sa dos­ta­nú po ce­lo­den­nom tr­má­ca­ní eš­te v ten is­tý ve­čer. A stra­ti­li je­den deň, kto­rý moh­li strá­viť sko­ro ako v ra­ji. Bo­li mla­dí, za­mi­lo­va­ní, ur­či­te si po­ra­di­li. Ja som nes­ti­hol nič z obe­da, ok­rem ran­nej gu­lá­šo­vej po­liev­ky a le­tec­kej na­po­li­tán­ky som te­da ne­je­dol nič, ale pro­gram som ab­sol­vo­val ce­lý. Ve­čer je vždy or­ga­ni­zo­va­ná ve­če­ra, tú som však vy­ne­chal. Náš ho­tel bol to­tiž 5 mi­nút chô­dze od šta­dió­na Nou Camp a v ten ve­čer tu bol zá­pas FC Bar­ce­lo­na vs. VFB Stut­tgart. Nie­že­by som extra žil fut­ba­lom, ale šan­cu za­žiť at­mos­fé­ru toh­to šta­dió­na som chcel vy­užiť. Ná­všte­va FCB však vô­bec nie je lac­ný špás – úpl­ne naj­lac­nej­ší lís­tok sto­jí 132 EUR. Ale stá­lo to za to, pre mňa mož­no ani nie tak sa­mot­ný fut­bal, ale ce­lá at­mos­fé­ra oko­lo. Ho­ci ne­viem po ka­ta­lán­sky vô­bec nič, zra­zu som sa vi­del, ako spo­lu so 60-ti­sí­co­vým da­vom pod­po­ru­jem mi­lo­va­ný klub. Nie­čo ta­ké­to vám ne­na­hra­dí ani naj­lep­ší 3D te­le­ví­zor a 7.1 do­má­ce ki­no. Všet­ko cí­ti­te na vlas­tnej ko­ži, prepl­ne­ný šta­dión je vria­ci ko­tol všet­kých mul­ti­me­diál­nych vne­mov. Ro­biť mexic­ké vl­ny do­ma v obý­vač­ke s na­sa­de­ný­mi 3D oku­liar­mi, to je asi na­iv­ná pred­sta­va. Tu áno, cel­kom som si za­cvi­čil. Nuž, tech­no­ló­gia je za­tiaľ na ta­ký­to zá­ži­tok pri­krát­ka. Pl­ný doj­mov a do­bré­ho po­ci­tu, že som ko­neč­ne as­poň deň z ro­ka chu­dol, som sa vrá­til do­mov a do­kon­čil uzá­vier­ku toh­to vy­da­nia ná­šho ma­ga­zí­nu.

Prečítajte si tiež:

BZ: Akú uhlopriečku si vyberať pri kúpe televízora (pred rokom)