BLOGY: Takto to v Amerike chodí

Ako zis­tí­te v tom­to vy­da­ní, bo­li sme hneď na za­čiat­ku ro­ka v Las Ve­gas. Je to mes­to, kto­ré som už nav­ští­vil ve­ľak­rát a ne­má ma čím prek­va­piť. Je to jed­na uli­ca, na kto­rej stret­ne­te ce­lý svet. Po ča­se zis­tí­te, že úpl­ne všet­ko sú fil­mo­vé ku­li­sy. Ten­to­raz sme le­te­li z Vied­ne cez New York, do­ved­na sme strá­vi­li na ces­te viac ako 24 ho­dín. Aj te­raz som so se­bou bral po­riad­ne ve­ľa vý­ba­vy fo­to-vi­deo, veď dob­ré fot­ky a vi­deo je pod­ľa mňa zá­klad dob­rej re­por­tá­že a my vám chce­me pos­kyt­núť tú naj­lep­šiu re­por­táž. Všet­ko som umies­tnil do prí­ruč­nej ba­to­ži­ny, veď zve­riť to ľu­ďom, kto­rých vi­dí­te z ok­na lie­tad­la, ako ba­to­ži­nu há­džu na zem, by zna­me­nal crash-test, kto­rý by som ne­mal ako zdo­ku­men­to­vať. Ako to už bý­va pri mo­jich ces­tách zvy­kom, ne­ja­ký „prob­lé­mik“ sa vy­skyt­ne. Z New Yor­ku som le­tel inou spo­loč­nos­ťou a po do­le­te na ame­ric­kú pô­vo­du sa star­šia pa­ni v le­tec­kej spo­loč­nos­ti dob­rú pol­ho­di­nu tvá­ri­la, že ma v sys­té­me ne­má, ho­ci som ve­del aj čís­lo se­dad­la. Le­ty sú v USA „over­boo­ko­va­né“ o 20 % op­ro­ti ka­pa­ci­te lie­tad­la, le­bo sa po­čí­ta s tým, že časť ľu­dí to nes­tih­ne. Len­že nie­ke­dy stih­ne a po­tom je to tu – kto prí­de me­dzi pos­led­ný­mi, ne­le­tí, ale dos­ta­ne kom­pen­zá­ciu v po­do­be voľ­nej le­ten­ky. Len­že to ne­mo­hol byť môj prí­pad, ja som mu­sel byť rá­no prip­ra­ve­ný na pr­vú tla­čov­ku. Nes­kôr pa­ni vy­riek­la ta­jom­né za­klí­nad­lo, šom­ra­la, že asi mám dvo­ji­tú re­zer­vá­ciu, a pa­lub­ná le­ten­ka bo­la na sve­te.

Lie­tad­lo je v USA nie­čo ako u nás auto­bus a to­mu zod­po­ve­da­jú aj služ­by. Šes­ťho­di­no­vý let som tak pre­žil s ľa­do­vou vo­dou a ká­vou, keď­že som ne­mal od­va­hu zve­riť le­tuš­ke čís­la z kre­dit­nej kar­ty a pe­nia­ze vô­bec neb­ra­li. Len­že na to si tre­ba v tej­to kra­ji­ne zvyk­núť, žiť bez me­dzi­ná­rod­nej pla­tob­nej kar­ty je tu ne­mož­né.
Na vý­sta­ve CES sa zú­čas­tni­lo 140 000 ľu­dí a tí všet­ci sem pril­ete­li a niek­de bý­va­li. Las Ve­gas je na to prip­ra­ve­né, nie­koľ­ko tu­naj­ších ho­te­lov pat­rí me­dzi 10 naj­väč­ších na sve­te. Prob­lém bol však s dop­ra­vou. Naš­ťas­tie som zvo­lil sí­ce lac­nej­ší ho­tel, ale v blíz­kos­ti oboch miest, kde sa CES ko­ná, a tak som cho­dil vša­de rad­šej pe­ši a na nič ne­ča­kal.

Vý­sta­va pre­beh­la tra­dič­ne pom­péz­ne, o tom sa pod­rob­ne doz­vie­te v na­šej re­por­tá­ži. Ten­to­raz som bol aj s ko­le­gom Jo­žom, čo je jed­nak ve­sel­šie, jed­nak je to vo dvo­ji­ci ove­ľa prak­tic­kej­šie na to, aby sme stih­li všet­ky tla­čov­ky. Pos­led­ný deň po­by­tu sme si chce­li aj nie­čo užiť, a tak voľ­ba pad­la na Grand Ca­nyon. To­to mies­to som už dáv­nej­šie chcel vi­dieť. No ces­ta autom by zna­me­na­la dob­ré šty­ri ho­di­ny tr­má­ca­nia tam, mož­no dve ho­di­ny po­by­tu a za­se šty­ri ho­di­ny späť. Vy­bra­li sme te­da na ces­tu he­li­kop­té­ru za nek­res­ťan­ských 300 USD na oso­bu (v ak­cii). Od­viez­li a do­viez­li nás pria­mo z/do ho­te­la, pos­ta­ra­li sa aj o ná­po­je. Ne­ve­ri­li by ste, ale ma­li do­kon­ca európ­ske pi­vo. Prav­da, aj tu sa pre­ja­vi­lo to, že tá­to kra­ji­na je pos­ta­ve­ná na pre­pit­nom, kto­ré sa tu vo­lá jed­no­du­cho tip. Po­čí­ta sa s tým, že po­kiaľ bo­la prá­ca vy­ko­na­ná dob­re, mu­sí­te dať tip. Ak ho ne­dá­te, zna­me­ná to, že ste bo­li nes­po­koj­ní. Má­te to na­pí­sa­né napr. aj na ta­buľ­ke v auto­bu­se – v prek­la­de: ce­na váš­ho lís­tka neob­sa­hu­je pre­pit­né. Keď­že všet­ci účas­tní­ci náš­ho le­tu bo­li zo za­hra­ni­čia, pi­lot nám to rých­lo vy­svet­lil eš­te na ze­mi. Po­kiaľ bu­de tip len dob­rý, po­le­tí­me ne­zá­živ­nou tra­sou. Ak to bu­de „great“ tip, bu­de to uni­kát­na ces­ta. Osob­ne si mys­lím, že žiad­na ne­zá­živ­ná tra­sa ani neexis­to­va­la a jed­no­du­cho si to ve­del vy­pý­tať, ale všet­ci sme sa roz­hod­li pre tú ces­tu s great ti­pom.

Grand Ca­nyon je nád­her­ný, nao­zaj je­di­neč­né prí­rod­né di­vad­lo. A z ok­na he­li­kop­té­ry to bo­lo eš­te pô­so­bi­vej­šie. Vy­tvo­ri­la ho rie­ka Co­lo­ra­do a je to úpl­ný proti­klad Las Ve­gas. Ni­ja­ké ume­lé stav­by, žiad­ne bli­ka­jú­ce rek­la­my, len tr­pez­li­vá prá­ca rie­ky po­čas dvoch mi­lió­nov ro­kov, keď do­ká­za­la v dĺžke vy­še 400 km vy­re­zať up­ros­tred pla­ni­ny zá­rez hl­bo­ký 1600 met­rov. Priz­ná­vam, že som mal pr­vých pár mi­nút ot­vo­re­né ús­ta – a to sa už dáv­no nes­ta­lo. V tej chví­li som za­bu­dol na to, že sa už veľ­mi te­ším na Slo­ven­sko, a pred­sta­vo­val som si, ako by som tu mo­hol pre­žiť tro­chu po­koj­né­ho ži­vo­ta. Ne­viem, či by ma to dl­ho ba­vi­lo, ale raz, keď už pôj­dem na no­vi­nár­sky dô­cho­dok, rád by som to vy­skú­šal.

Mu­sím uz­nať, že náš pi­lot pop­ri ot­vo­re­nom spô­so­be pý­ta­nia pre­pit­né­ho ve­del aj exce­len­tne lie­tať. Lep­šie po­ve­da­né, skôr som dú­fal, že ve­del, čo ro­bí, le­bo bo­li chví­le, keď bo­la vr­tu­ľa he­li­kop­té­ry tak na 5 met­rov od čer­ven­kas­tých skál. Ale bo­lo to úžas­né, ces­ta späť kľuč­ko­va­ním me­dzi skal­ný­mi vr­chol­mi pri­po­mí­na­la scé­ny z Hviez­dnych vo­jen. Pi­lot nes­kôr v ná­de­ji na nao­zaj great tip pris­tál up­ros­tred púš­te a z nádr­že v stre­de ni­čo­ho na­tan­ko­val nie­koľ­ko lit­rov ben­zí­nu. Na púš­ti som bol za­tiaľ len v Iz­rae­li a to bo­lo pod­stat­ne mier­nej­šie ako te­raz. Nav­ští­viť púšť he­li­kop­té­rou na 10 mi­nút a hneď po­tom od­le­tieť preč je fajn, ale ocit­núť sa tu sám, to by bo­lo asi straš­né. Všet­ko mi pri­pa­da­lo rov­na­ké a pus­té, ale pri­tom krás­ne. Ob­di­vu­jem be­duí­nov, kto­rí sa v iz­rael­skej púš­ti per­fek­tne vy­zna­jú a ne­pot­re­bu­jú ni­ja­ký na­vi­gá­tor. Pri pris­tá­va­ní na zá­klad­ni nám pi­lot pri­po­me­nul, že keď bu­de­me vy­stu­po­vať, je ten správ­ny čas, aby sme mu da­li tip. Nič te­da ne­ne­chal na ná­ho­du, len sme stá­le ne­ve­de­li, akú vý­šku pre­pit­né­ho pred­sta­vu­je slo­vo „great“. S Jo­žom sme sa do­hod­li, že mu kaž­dý dá­me po 10 USD, ale ako som nes­kôr zis­til na inter­ne­te, bo­lo to vý­raz­ne má­lo. Great tip je – as­poň v ame­ric­kej reš­tau­rá­cii – 20 % z pla­te­nej su­my, te­da 60 bu­bá­kov, a nie 10. To sa mi však zdá po­riad­ne veľ­ký nez­da­ne­ný prí­jem, veď sa nás v 4-mies­tnej he­li­kop­té­re tla­či­lo 6, a keď dá kaž­dý po­vedz­me 20 USD a pi­lot to oto­čí 4 ra­zy do dňa, je to tak­mer 500 do­lá­rov na deň a z to­ho u nás niek­to­rí ľu­dia ži­jú ce­lý me­siac. Tak či onak, Grand Ca­nyon bo­la pre mňa naj­kraj­šia časť toh­to po­by­tu v USA. Ces­tou späť som v lie­tad­le po­čí­tal, koľ­kok­rát som už bol v Ame­ri­ke, a do­šiel som k čís­lu 35. To je už veľ­mi ve­ľa, toľ­kok­rát som ne­bol ani v Slo­ven­skom ra­ji a ten je mož­no eš­te kraj­ší ako Grand Ca­nyon. No ako­si cí­tim v kos­tiach, že o rok asi pred­sa len pôj­dem do Ve­gas, le­bo off-li­ne re­por­táž sa sí­ce dá uro­biť z ľu­bo­voľ­nej vý­sta­vy z tla­čo­vých správ a ob­ráz­ko­vých da­ta­báz, ale to nik­dy ne­má ta­kú „šťa­vič­ku“, ako keď sa nao­zaj zú­čas­tní­te. A PC RE­VUE je ma­ga­zín so šťa­vou, o tom az­da nik­to ne­po­chy­bu­je.

Pra­jem vám prí­jem­né čí­ta­nie feb­ruáro­vé­ho vy­da­nia.

On­drej Mac­ko
11. ja­nuá­ra 2011,
le­tis­ko Schwechat, Vie­deň

Zdroj: PC REVUE 2/2011