BLOGY: Niet nad univerzálnosť

Ako zis­tí­te v tom­to vy­da­ní, vo feb­ruári sme sa po­riad­ne roz­ces­to­va­li. Zdá sa, že mi­ni­mál­ne v zá­pad­nej Euró­pe je de­fi­ni­tív­ne po krí­ze a fir­my sa sna­žia do­ho­niť všet­ko to, čo utl­mi­li za po­sled­ný rok. Rad­šej som sa pre­to na na­šom Fa­ce­boo­ku via­ce­rých z vás pý­tal, či vás re­por­tá­že za­ují­ma­jú. A od­po­veď bo­la jas­ná – re­por­tá­že sú žia­da­né, hlav­ne v na­šom spra­co­va­ní s po­riad­ny­mi fo­tog­ra­fia­mi. V re­dak­cii tak bo­li dni, keď sme bo­li preč úpl­ne všet­ci.

Ces­to­va­nie je lá­ka­vá vec, ale má svo­je ne­ga­tív­ne strán­ky. Jed­na z mo­jich ciest vied­la ten­to­raz do Lon­dý­na. Ako ste si ur­či­te všim­li, zo všet­kých na­šich re­por­tá­ží má­me aj vlas­tné vi­deo, a to dôs­led­ne spra­co­va­né. Vždy te­da sto­jí­me pred prob­lé­mom, ako dos­tať ce­lú tú elek­tro­ni­ku do lie­tad­la. Ja už mám špe­ciál­nu taš­ku, do kto­rej sa zmes­tí zr­kad­lov­ka, dve ka­me­ry, mik­ro­fó­ny, rôz­ne na­pá­ja­cie zdro­je, káb­le a pod. Iba­že už mi sot­va os­ta­ne mies­to na ne­ja­ké oša­te­nie. Ako vždy aj te­raz som sa dôk­lad­ne prip­ra­vil na ces­tu a deň vop­red som si zba­lil všet­ko vrá­ta­ne kon­ver­zné­ho adap­té­ra na brit­skú elek­tric­kú sieť. Bol to ran­ný let, vstá­val som pred pia­tou ho­di­nou, na ra­ňaj­ky, sa­moz­rej­me, ne­bol čas. Ces­to­va­li sme zo Slo­ven­ska šty­ria no­vi­ná­ri, na le­tis­ku som však vy­ni­ka­jú­cu ho­rú­cu gu­lá­šo­vú po­liev­ku s eš­te lep­šou žem­ľou ra­ňaj­ko­val sám. Ja viem, že je to nek­res­ťan­sky dra­hé a za tú­to su­mu by som sa v Bra­tis­la­ve pres­tra­vo­val ce­lý deň, ale mám už svo­je skú­se­nos­ti. S jed­lom je na slu­žob­ných ces­tách vždy prob­lém, po­čí­ta sa s tým, že všet­ci no­vi­ná­ri ži­jú nez­dra­vo a je­dia len raz za deň, ale vte­dy fakt po­riad­ne. Nie kaž­dý je však na to zvyk­nu­tý a vi­del som to nes­kôr aj na mo­jich ko­le­goch s po­bled­nu­tý­mi tvá­ra­mi. Let s do­mi­nan­tnou brit­skou le­tec­kou spo­loč­nos­ťou bol úpl­ne v po­ho­de. Po­núk­nu­tá žem­ľa bo­la sí­ce na zje­de­nie je­di­ne v prí­pa­de hroz­by smr­ti hla­dom, za­to vý­ber neal­ko ná­po­jov bol pes­trý. Vy­zná­vam teóriu, že pa­ra­daj­ko­vý džús je sko­ro ako pa­ra­daj­ko­vá po­liev­ka, len­že stu­de­ná ako špa­niel­ske gaz­pac­ho. V kom­bi­ná­cii s wor­ces­ter­skou omáč­kou a plát­kom cit­ró­na som bol nad Lon­dý­nom kom­plet­ne prip­ra­ve­ný na ce­lo­den­né pre­zen­tá­cie.

Pre­zen­tá­cia sa za­ča­la, ako sa pat­rí, obe­dom. No stá­va sa, že keď si chce­te uc­tiť hos­tí a ob­jed­ná­te pre nich nie­čo sku­toč­ne špe­ciál­ne, ne­mu­sí to do­pad­núť dob­re. Kom­bi­ná­cia Lon­dý­na a pra­vej in­dic­kej kuc­hy­ne je vždy risk a ten­to­raz to ne­vyš­lo. To jed­lo som cí­til v se­be eš­te na dru­hý deň a de­tai­ly sa neo­po­va­žu­jem opi­so­vať. Už dáv­nej­šie som sa za­mýš­ľal nad tým, či ja nie som na ta­ké­to jed­lo pre­cit­li­ve­ný, a tak som sle­do­val nie­len slo­ven­skú, ale aj ove­ľa po­čet­nej­šiu sku­pi­nu če­ských no­vi­ná­rov. Nie, nie som pre­cit­li­ve­ný, som jed­no­duc­ho zvyk­nu­tý na slo­ven­skú stra­vu. Tak os­tá­va­lo ča­kať na ve­če­ru v dob­rej reš­tau­rá­cii a hlad za­há­ňať ten­to­raz jabl­ko­vým džú­som. Na­ko­niec som sa naj­edol, ale bo­lo to tes­ne pred po­lno­cou, a to eš­te an­glic­ké­ho ča­su.

Kon­fe­ren­cia však pre­bie­ha­la štan­dar­dne, pred­náš­ku strie­da­la pred­náš­ka, nas­le­do­va­la ce­lá re­ťaz uká­žok pro­duk­tov a ich vša­ko­va­kých mož­nos­tí. Veď to uvi­dí­te aj na na­šom vi­deu. Po­čas pr­vej pres­táv­ky som pri­šiel na to, že sí­ce som vy­ba­ve­ný všet­kým mož­ným prís­lu­šen­stvom aj na pre­ži­tie v púš­ti, ale ús­tred­nú časť, te­da môj skve­lý uni­ver­zál­ny na­pá­ja­cí adap­tér, som nec­hal pri po­sled­nom na­bí­ja­ní no­te­boo­ku na pra­cov­nom sto­le v Bra­tis­la­ve. To kom­plet­ne me­ni­lo mo­ju si­tuáciu, ten­to na­pá­ja­cí zdroj to­tiž po­uží­vam na no­te­book, mo­bil a do­bí­ja­nie zá­klad­nej čas­ti bez­drô­to­vých mik­ro­fó­nov. Chý­ba­lo mi však hlav­ne na­pá­ja­nie no­te­boo­ku. Dvoj­ho­di­no­vú ces­tu v lie­tad­le som pre­žil do­pi­so­va­ním rôz­nych člán­kov a mal som eš­te asi tre­ti­nu ba­té­rie. Len­že na kon­fe­ren­cii bo­la bez­drô­to­vá sieť k dis­po­zí­cii a ja som mal mož­nosť ko­mu­ni­ko­vať cez mai­ly. Po­zná­te to – keď je ba­té­ria v no­te­boo­ku no­vá, vy­dr­ží vám aj na 4 ho­di­ny, po pol ro­ku však už len na po­lo­vi­cu. Pre­šiel som te­da na ener­ge­tic­ky ús­por­ný plán a mai­ly som za­čal rie­šiť cez môj pl­ne vy­ba­ve­ný smar­tfón.

Áno, to fun­gu­je, ale ak má­te smar­tfón pri­po­je­ný na Wi-Fi a nao­zaj pí­še­te na do­ty­ko­vom dis­ple­ji, zra­zu zis­tí­te, že reál­na vý­drž toh­to stro­ja je me­nej ako dve ho­di­ny. Pre­šiel som te­da na to­tál­ne krí­zo­vý plán, le­bo mi­ni­mál­ne SMS som ur­či­te po­tre­bo­val. Zo smar­tfó­nu som vy­pnu­tím všet­kých in­te­li­gen­tných fun­kcií uro­bil oby­čaj­ný te­le­fón a vý­drž ba­té­rie zá­zrač­ne po­sko­či­la na 18 ho­dín. To mi už umož­ňo­va­lo pre­ži­tie, a tak som sa upo­ko­jil. Len bo­lo jas­né, že tá­to si­tuácia je dl­ho­do­bo neudr­ža­teľ­ná – mám po­uži­teľ­né Wi-Fi a ne­ko­mu­ni­ku­jem cez mai­ly? Nie, to­to sa na mňa ne­po­do­bá.

Ob­rá­til som sa te­da na svo­jich ko­le­gov, aké ma­jú no­te­boo­ky, aby som sa ne­ja­ko po­de­lil o ener­giu. A na­šiel som no­te­book inej znač­ky, ako mám ja, ale pa­so­va­lo úpl­ne všet­ko – vý­stup­né na­pä­tie, po­la­ri­ta i roz­me­ry ko­nek­to­ra. Len­že ten môj no­te­book je „su­pe­rin­te­li­gent­ný“ a do­ká­že spoz­nať zdroj zo svo­jej staj­ne. Na­pá­ja­cí adap­tér kon­ku­ren­čnej znač­ky te­da zdvo­ri­lo od­mie­tol, ho­ci môj uni­ver­zál­ny, te­da me­nej kon­ku­renč­ný, mu chu­til. Os­tá­va­lo ďal­šie rie­še­nie – ho­tel, kde sme bý­va­li, bol nao­zaj špič­ko­vý. Nab­lýs­ka­ná re­cep­cia, rolls-roy­ce ako vo­zid­lo pre VIP hos­tí, po­lo­ha v his­to­ric­kom sr­dci Lon­dý­na. Nuž, vy­skú­šam, či by mi ne­po­moh­li, veď v ta­kej­to si­tuá­cii sa mô­že ocit­núť ho­cik­to. Na re­cep­cii ma vy­po­ču­li, ale dos­ta­li sme sa len k elek­tric­kým adap­té­rom pre rôz­ne sve­to­vé sys­té­my a sto­ja­nu na na­bí­ja­nie rôz­nych mo­bi­lov. Ja som po­tre­bo­val prá­ve ta­ký sto­jan, ale ur­če­ný pre no­te­boo­ky.

Po zre­lej úva­he som sa ve­čer v ho­te­li roz­ho­dol, že os­tá­va­jú­cu elek­tric­kú ener­giu no­te­boo­ku ve­nu­jem na úpl­né na­bi­tie mo­bi­lu cez po­rt USB. Rá­no som te­da stál prip­ra­ve­ný na po­kra­čo­va­nie kon­fe­ren­cie a v mo­bi­le som mal všet­ky mai­ly, kto­ré som po­tre­bo­val. No­te­book bol úpl­ne vy­bi­tý. Vy­zná­vam však stra­té­giu, že ak vý­sta­va za nie­čo stá­la, po­tom na­pí­šem as­poň 90 % re­por­tá­že na spia­toč­nej ces­te v lie­tad­le. Aby som to mo­hol tec­hnic­ky us­ku­toč­niť, spo­me­nul som si, že je­den z če­ských no­vi­ná­rov mi raz ho­vo­ril, že dl­ho­do­bo po­uží­va no­te­book rov­na­kej znač­ky ako ja. A ve­ru, on vy­sní­va­ný na­pá­ja­cí adap­tér mal a ja som si v po­sled­nej chví­li napl­no na­bil no­te­book. No ne­bu­dem to predl­žo­vať – kým sa ko­le­sá po­dvoz­ka lie­tad­la dotk­li pris­tá­va­cej ploc­hy vie­den­ské­ho le­tis­ka, mal som svo­ju re­por­táž na­pí­sa­nú tak na 98 %.

Ako is­te vie­te, EÚ za­vied­la pra­vid­lo, že mo­bi­ly a iné mo­bil­né za­ria­de­nia sa ma­jú vy­rá­bať s uni­ver­zál­nym adap­té­rom. Ho­ci po­dľa mňa vy­bra­li iný ko­nek­tor, aký je ak­tuál­ne naj­bež­nej­ší, aj tak je to dob­rá myš­lien­ka. A pra­jem si, aby nie­čo ta­ké pla­ti­lo aj pre no­te­boo­ky. Tých na­pá­ja­cích adap­té­rov mám už do­ma od­lo­že­ných viac ako dosť. A ke­by bol uni­ver­zál­ny, is­te by ho ma­li aj v tom ho­te­li s po­zlá­te­nou re­cep­ciou.

Zdroj: PC REVUE 3/2011