BLOGY: Niekedy treba počúvať ženy

A je po práz­dni­nách, väč­ši­na ľu­dí má už let­né do­vo­len­ky za se­bou. Ja vždy cho­dím k mo­ru, ale nez­ná­šam vy­li­ho­va­nie na le­žad­le. Pre­to ce­lý deň cho­dím pe­ši, čo sa mi po os­tat­né čas­ti ro­ka príl­iš ne­da­rí. To je fajn, ale po šty­roch dňoch poz­nám všet­ko tak v 10 km vzdia­le­nos­ti oko­lo ho­te­la a už nie je čo pres­kú­ma­vať. Ten­to rok sme bo­li s man­žel­kou na gréc­kom os­tro­ve Kor­fu a bo­lo to fakt pek­né. Je to več­ne ze­le­ný os­trov a hlav­ne nie je tu prob­lém s inter­ne­tom J. Už pri vý­be­re ho­te­la som ve­no­val po­zor­nosť to­mu, aby tam bol inter­net, ale vie­te, ako je to. Do­vo­len­ko­vé ka­ta­ló­gy uvá­dza­jú rôz­ne vy­ba­ve­nie a na­ko­niec zis­tí­te, že inter­net tam sí­ce je, ale ne­mô­že­te sa pri­po­jiť vlas­tným no­te­boo­kom ale­bo je ne­pou­ži­teľ­ne po­ma­lý. Ten­to rok bo­lo všet­ko v po­riad­ku, Wi-Fi som mal pria­mo v iz­be, a ho­ci rých­losť ne­bo­la na pre­nos vi­dea, sta­či­lo to na zá­klad­nú ko­mu­ni­ká­ciu. Má to svo­je vý­ho­dy, ale aj ne­vý­ho­dy. Ve­del som to­tiž o všet­kom, čo sa od­oh­rá­va na Slo­ven­sku, ale niek­to­ré uda­los­ti sa z os­tro­va v ďa­le­kom Ión­skom mo­ri ne­da­li ov­plyv­niť. Asi je nao­zaj lep­šie úpl­ne vy­pnúť a ne­chať prob­lé­my sa­mi pre­bub­lať, len po­tom sa po náv­ra­te do­mov bu­de­te spa­mä­tá­vať dosť dl­ho.

Do­vo­len­ka pre­bie­ha­la až ne­ča­ka­ne hlad­ko, te­da na mo­je po­me­ry. Ma­li sme nor­mál­nu iz­bu, v kto­rej tak 90 % ve­cí fun­go­va­lo pod­ľa pred­pok­la­du, dob­ré jed­lo i pi­tie, sl­neč­né po­ča­sie, čis­tú mor­skú vo­du, ak­cep­to­va­teľ­ne hluč­ných su­se­dov, do­kon­ca sme le­te­li na­čas, až mi to všet­ko bo­lo po­doz­ri­vé. Z mo­jich zá­žit­kov z ciest vie­te, že na mňa sa rôz­ne ces­to­va­teľ­ské stras­ti le­pia ako mu­chy na lep. Tak som ča­kal, čo to bu­de ten­to­raz, a keď som si mys­lel, že asi ne­bu­de nič, zne­naz­da­nia som mal pou­če­nie do kon­ca ži­vo­ta.

Keď­že som mal už všet­ko doo­ko­la pre­cho­de­né a de­le­gát­ka na­šej ces­tov­nej kan­ce­lá­rie ve­ci za­ria­di­la tak, že z plá­no­va­né­ho vý­le­tu oko­lo os­tro­va nič ne­bo­lo, roz­ho­dol som sa po­ži­čať si auto a prejsť os­trov kom­plet­ne po vlas­tnej osi. Kor­fu je ma­lič­ký os­trov, vlas­tne len s jed­nou po­riad­nou ces­tou. Inak sú ces­ty uzuč­ké, kľu­ka­té, a keď sa stret­ne­te s auto­bu­som, mu­sí­te sa po­mes­tiť, ho­ci je to na pr­vý poh­ľad ne­mož­né. Os­trov sme preš­li kom­plet­ne ce­lý, späť v ho­te­li sme bo­li oko­lo šies­tej ve­čer. Na­ve­če­ra­li sme sa a vy­mys­lel som, že eš­te pôj­de­me po­zrieť jed­no veľ­ké ja­ze­ro, kto­ré som vi­del na ma­pe. A to už bo­lo ako­si na­vy­še.

Iš­li sme tam z ho­te­la opus­te­nou ces­tou až k pos­led­nej od­boč­ke, kto­rá sme­ro­va­la k ja­ze­ru. Na sme­ro­vej ta­bu­li to bo­lo uve­de­né tak, ako ke­by tam pre­má­va­lo množ­stvo áut, nuž som od­bo­čil. Bo­la to ta­ká poľ­ná ces­ta, kto­rá sa v is­tej chví­li zme­ni­la na pies­ko­vú a to už bo­lo zle. Man­žel­ka mi jas­ne vra­ve­la - ne­choď tam, je to ne­bez­peč­né, ale ja som ne­rea­go­val. Ne­viem, čo som si chcel do­ká­zať, mož­no je to ná­vyk z do­mu, kde pou­ží­vam SUV a to sa vy­hra­be vždy. Ale to­to eko­no­mic­ké vo­zid­lo (naj­lac­nej­šie v po­ži­čov­ni) le­ža­lo po dvoch za­hra­ba­niach mo­to­rom pev­ne na pies­ku a od­vte­dy sa už ani ne­poh­lo.

Pred­stav­te si tú si­tuáciu - má­te za­pla­te­nú iz­bu v dob­rom ho­te­li s kom­plet­ným all-in­clu­si­ve, kde mô­že­te kon­zu­mo­vať, koľ­ko vám hrdlo rá­či. Na­mies­to to­ho ste však so za­pad­nu­tým autom kde­si v pus­ta­ti­ne na pies­ko­vej ces­te, kde asi nik­to ne­cho­dí, a o pol ho­di­ny bu­de úpl­ná tma. Na­vy­še rá­no tre­ba vrá­tiť auto, kto­ré má na­vy­še tak­mer práz­dnu nádrž. A o 36 ho­dín od­lie­ta­me do­mov, lie­tad­lo nás ur­či­te ne­poč­ká. Áno, to­mu ho­vo­rím si­tuácia, kto­rá sa na mňa chys­ta­la po ce­lý čas. Aby som po­ľa­vil v po­zor­nos­ti, bo­la do­te­raz ti­cho a tr­pez­li­vo ča­ka­la na svo­ju chví­ľu. Na­dá­val som si v du­chu po­riad­ne, ale jas­ne som cí­til, že aj to­to na­ko­niec dob­re do­pad­ne, len som si za­tiaľ ne­ve­del pred­sta­viť, ako to bu­de mož­né... :-)

Autom sa ne­da­lo poh­núť, dá­val som pod ko­le­sá rôz­ne dre­vi­ny a ka­me­ne, ale nič ne­po­moh­lo. Vy­bra­li sme sa te­da pek­ne pe­ši k tej od­boč­ke, kto­rá sa tak mi­lo tvá­ri­la a vô­bec ne­naz­na­čo­va­la, že ak tou­to ces­tou chce­te ísť, ma­li by ste mať trak­tor. As­fal­to­vá ces­ta bo­la sí­ce opus­te­ná, ale po štvr­ťho­din­ke iš­lo po nej pr­vé auto. No, bo­lo už riad­ne prít­mie, dva­ja ľu­dia, vi­di­teľ­ne cu­dzin­ci, to as­poň u nás do­ma ne­dá­va pri­ve­ľa šan­cí na za­sta­ve­nie. Zod­vi­hol som k pri­chá­dza­jú­ce­mu autu pro­seb­ne ru­ku a ono v mo­men­te stá­lo. Bo­la to ty­pic­ká os­tro­van­ka (az­da sa to pí­še Kor­fan­ka J) a po pár mo­jich an­glic­kých slo­vách jej bo­lo jas­né, o čo ide. Zrej­me nie som pr­vý ani pos­led­ný, čo tu skon­čil a uve­ril tej sme­ro­vej ta­bu­li. Po­ve­da­la, že ona na tú­to ces­tu autom ur­či­te ne­pôj­de, ale ak chcem, na ne­ja­kej pum­pe v oko­lí ma­jú vy­ťa­ho­va­cie auto, za­ve­zie ma tam. V tej chví­li sa mi to veľ­mi nez­da­lo - chcel som skôr nie­ko­ho, kto mi po­mô­že auto vy­tiah­nuť, a nie ho tam na opus­te­nom mies­te ne­chať. Ur­či­te by som to neu­ro­bil na Slo­ven­sku, rá­no by som tam auto vô­bec ne­mu­sel náj­sť ale­bo by mi­ni­mál­ne ne­ma­lo ko­le­sá. Tak­že tú­to po­moc som od­mie­tol, ako sa uká­za­lo, pred­čas­ne. Priš­li sme do naj­bliž­šej de­di­ny a tam som sa pý­tal v mies­tnej kr­čme, ako mi mô­žu po­môcť. Od­po­veď bo­la jas­ná - zná­my prí­pad, tu po­mô­že len vy­ťa­ho­va­cie auto z pum­py, ale už ma tam ne­mal kto od­viezť. Tak sme pok­ra­čo­va­li sme­rom k ho­te­lu a az­da aj k tej pum­pe a vte­dy sa ob­ja­vi­lo auto s fran­cúz­skou znač­kou. Aj te­raz som skôr opatr­ne zod­vi­hol ru­ku a auto stá­lo ih­neď. Vnút­ri 3 de­ti, muž a že­na vpre­du. Vy­svet­lil som si­tuáciu a po­žia­dal vo­di­ča, či by mi po­mo­hol vy­tiah­nuť auto. Bez vá­ha­nia po­ve­dal áno, na­ko­niec sme sa do je­ho už aj tak prepl­ne­né­ho au­ta vop­cha­li eš­te dva­ja a po pár mi­nú­tach sme stá­li pri za­pad­nu­tom aute. Fran­cúz i ja sme tla­či­li ho zo všet­kých síl, ale ne­po­moh­lo to. Do­hod­li sme sa pre­to, že ma zo­be­rie do náš­ho ho­te­la a ja za­vo­lám po­ži­čov­ni na ties­ňo­vú lin­ku. Tak sa aj sta­lo, eš­te pred de­sia­tou sme bo­li v na­šej iz­be, ja som za­vo­lal. Do­hod­li sme sa, že rá­no je múd­rej­šie ve­če­ra, auto tam ne­chám cez noc a na dru­hý deň uká­žem, kde pres­ne je, a oni nie­čo vy­my­slia. Bol som šťast­ný, že sme za­se v bez­pe­čí a po­hod­lí ho­te­la, ale ce­lú noc som mys­lel na to, či auto eš­te rá­no uvi­dím. A ve­ru uvi­del, stá­lo tam pres­ne tak, ako som ho ve­čer ne­chal. A nao­zaj sa k ne­mu mu­se­lo dos­tať to vy­ťa­ho­va­cie auto, ako mi to hneď po­ra­di­la os­tro­van­ka... J Stá­lo ma to 50 EUR a mám po­nau­če­nie do kon­ca ži­vo­ta - net­re­ba si za­kaž­dým do­ka­zo­vať, že som chlap, ob­čas tre­ba po­čú­vať že­ny. Sú opatr­nej­šie a mož­no vi­dia ve­ci aj reál­nej­šie ako my mu­ži.

Všet­ko sa te­da šťas­tne skon­či­lo a ja som sa v po­riad­ku vrá­til k prá­ci na sep­tem­bro­vom vy­da­ní. Is­te ste si všim­li, že sme ho prip­ra­vi­li v úpl­ne no­vom di­zaj­ne. Ve­rím, že sa vám pá­či tak ako nám a že čí­ta­nie PC RE­VUE bu­de pre vás eš­te väč­ší zá­ži­tok ako do­te­raz. Bu­de­me ra­di, ak nám dá­te ve­dieť svoj ná­zor na tú­to zme­nu, veď PC RE­VUE ro­bí­me len pre vás. Pra­jem vám prí­jem­né čí­ta­nie.

Zdroj: PC REVUE 9/2011

---