BLOGY: Aj so slovenčinou sa dá presadiť vo svete

Opäť pri­šiel za­čia­tok ro­ka a v ča­se, keď na Slo­ven­sku eš­te pa­no­va­lo ob­do­bie via­noč­ných práz­dnin, le­te­li sme do Las Ve­gas na vý­sta­vu CES. V tom­to vy­da­ní náj­de­te tak­mer dvoj­ho­di­no­vé vi­deo so slo­ven­ský­mi ti­tul­ka­mi, kto­ré sme roz­de­li­li pod­ľa uce­le­ných pre­zen­tá­cií do 12 čas­tí, prip­ra­vi­li sme me­ga­re­por­táž, fo­to­ga­lé­riu a aj ob­ľú­be­ný člá­nok o ďal­ších zá­žit­koch z ciest. CES je dô­le­ži­tá vý­sta­va a je dob­ré byť pria­mo na mies­te. Z re­dak­cie sme ces­to­va­li dva­ja, šiel so mnou aj Jo­žo Or­go­náš, ale le­te­li sme ten­to­raz iný­mi le­tec­ký­mi spo­loč­nos­ťa­mi. Ja som zo Slo­ven­ska od­išiel rá­no na svia­tok troj­krá­ľo­vý, so šo­fé­rom som sa do­ho­dol na 7. ho­di­nu, ho­ci lie­tad­lo le­te­lo až o 10:25. Zme­nil som pô­vod­ný ter­mín o ho­di­nu skôr, le­bo u nás pred­po­ve­da­li hus­té sne­že­nie. Priš­la sied­ma ho­di­na a šo­fé­ra nik­de. Ča­kal som štvr­ťho­di­nu, a keď sa nič ne­dia­lo, za­čal som ba­liť ve­ci do svoj­ho au­ta. Ne­chať auto na le­tis­ko­vom par­ko­vis­ku vo Vied­ni je sí­ce po­riad­ne dra­hý špás, ale zmeš­kať let som ur­či­te nech­cel. Keď som už bol autom na po­lo­vi­cu von, za­vo­lal mi šo­fér, že o 15 mi­nút je u mňa. Naš­ťas­tie me­teo­ro­ló­go­via sa sek­li, po sne­že­ní ne­bo­lo aj chý­ru, a tak som mal čas. O 15 mi­nút som už se­del ved­ľa šo­fé­ra, kto­rý mi vy­svet­lil, že na Dl­hých Di­eloch je­ho auto za­blo­ko­va­lo iné auto s tým, že vo­dič tam ne­chal čís­lo na mo­bil pre prí­pad nut­nos­ti. Len­že zo­bu­diť ho vo svia­tok pred sied­mou rá­no ne­bo­lo až ta­ké jed­no­du­ché. Na le­tis­ko som sa dos­tal v po­riad­ku, sti­hol som všet­ky úko­ny, kto­ré pred ta­kou­to ces­tou ro­bím, a oko­lo 10. ho­di­ny som už se­del v lie­tad­le.

Len­že o 10:25 sa nič ne­dia­lo, nes­kôr sa oz­val pi­lot s tým, že eš­te ča­ká­me na ces­tu­jú­cich zo Zá­hre­bu a bu­de to „pár mi­nút" tr­vať. Pár mi­nút bo­lo v sku­toč­nos­ti 40, vte­dy som už ve­del, že o zá­ba­vu mám pos­ta­ra­né. Le­tel som to­tiž do Was­hin­gto­nu a pres­tu­po­val na let do Las Ve­gas. Keď­že mám s tým­to pres­tu­pom už svo­je skú­se­nos­ti, chcel som mať naň dosť ča­su. Dal som si pre­to re­zer­vu 3 ho­di­ny, čo by ma­lo byť v po­ho­de. Do Was­hin­gto­nu sme pril­ete­li so zdr­ža­ním asi 50 mi­nút a nas­ta­la chví­ľa, kto­rej som sa obá­val - Im­mig­ra­tion Con­trol. Je to mies­to, kde vám skon­tro­lu­jú dok­la­dy, od­fo­tia vás, zo­be­rú od­tlač­ky de­sia­tich pr­stov a to nie­čo aj tr­vá. Na­vy­še ce­lá si­tuácia zá­vi­sí od lie­ta­diel, kto­ré pris­tá­li pred va­mi. V na­šom prí­pa­de to bo­lo jed­no lie­tad­lo z Či­le a jed­no z Egyp­ta. A to sta­či­lo na to, aby bol rad ta­ký, že som na je­ho ko­niec ne­do­vi­del. Ľudia sa tu roz­de­ľo­va­li do dvoch ra­dov - US Ci­ti­zen (te­da ob­ča­nia USA a dr­ži­te­lia ze­le­nej kar­ty) a tí os­tat­ní. Rad pre US Ci­ti­zen bol, sa­moz­rej­me, asi stok­rát krat­ší a vy­ba­vo­va­nie iš­lo rých­lo. Ja som stál v ra­de pl­nom prís­luš­ní­kov rôz­nych ná­rod­nos­tí, kto­rí bo­li pre USA po­ten­ciál­ny­mi ile­gál­ny­mi imig­ran­tmi. Náš rad sa tak­mer ne­hý­bal, ľu­dia op­ráv­ne­ne na­dá­va­li oko­li­tým za­mes­tnan­com, keď­že kaž­dý mal ne­ja­ký nad­vä­zu­jú­ci let. Úpl­ný vr­chol nas­tal s mla­dou ne­mec­kou ro­din­kou s dvo­ma deť­mi vo ve­ku asi 5 a 3 ro­ky. Od ta­kých­to de­tí ne­mož­no chcieť, aby pos­luš­ne ča­ka­li v dl­ho­čiz­nom ra­de, a keď ich je­den zo za­mes­tnan­cov vy­zval, aby iš­li dop­re­du, nik až tak hlas­no ne­na­dá­val. Ako však priš­li dop­re­du, šéf za­mes­tnan­cov k nim pri­šiel, bez han­by im vy­na­dal, rov­na­ko aj svoj­mu za­mes­tnan­co­vi a pos­lal ich späť. Dá­vam te­da po­sol­stvo ko­mu­koľ­vek, kto má s tým do či­ne­nia: Nie, USA, tak­to sa ve­ci ne­ro­bia! Ak chce­te mať dôs­led­nú kon­tro­lu, vy­bav­te si na to prís­luš­ný po­čet za­mes­tnan­cov. Ľudia vás pred­sa hod­no­tia pod­ľa pr­vé­ho zá­žit­ku a to­to bo­la skú­se­nosť, kto­rá sved­čí pod­ľa mňa o aro­gan­cii. Z dva­nás­tich vy­hra­de­ných od­ba­vo­va­cích miest bo­li to­tiž šty­ri za­tvo­re­né. Mys­lím, že by sa nič ne­bo­lo sta­lo, ke­by tie­to mies­ta bo­li pok­ry­té napl­no a mies­ta pre vy­vo­le­ných US Ci­ti­zen (ot­vo­re­né bo­li všet­ky po­zí­cie) bo­li za­se adek­vát­ne re­du­ko­va­né.

Čas za­čal le­tieť úžas­ne rých­lo, me­ral som ho na stop­kách. Keď som sa po dvoch ho­di­nách a 5 mi­nú­tach dos­tal na rad, môj po­ho­vor spo­čí­val v je­di­nej otáz­ke: ke­dy sa vra­ciam späť. S fo­tog­ra­fo­va­ním a od­tlač­ka­mi to ce­lé tr­va­lo mi­nú­tu a 12 se­kúnd. Už som mys­lel, že mám vy­hra­né, ale po­tom eš­te nas­le­do­va­la ďal­šia bez­peč­nos­tná kon­tro­la (ho­ci sme ne­ma­li mož­nosť k ni­čo­mu zvon­ka sa dos­tať), kto­rá tr­va­la ďal­ších 15 mi­nút. Na­ko­niec som do­be­hol k brá­ne ur­če­nej pre let do Las Ve­gas asi mi­nú­tu pred plá­no­va­ným od­le­tom. Vi­del som však už len od­chá­dza­jú­ci „ru­káv" a lie­tad­lo, ako sa po­ma­ly po­hý­na sme­rom na od­let. Zmeš­kal som te­da nie mo­jou vi­nou let a bo­lo to tre­ba rie­šiť. Nas­le­du­jú­ci let mi le­tec­ká spo­loč­nosť za­re­zer­vo­va­la, ale bo­lo to o 5 ho­dín nes­kôr. Bo­lo pol šies­tej ve­čer, a tak som roz­mýš­ľal, čo s tým­to ča­som uro­bím. Roz­ho­dol som sa, že sa skú­sim po­zrieť do mes­ta. Na le­tis­ku vo Was­hin­gto­ne som bol ve­ľak­rát, ale v mes­te nik­dy. Vy­šiel som te­da pred le­tis­ko­vú ha­lu a poob­ze­ral som sa sme­rom k taxíkom. Stá­lo ich tam po­riad­ne ve­ľa, pre­šiel som sa skôr bez­cieľ­ne pop­ri nich a z jed­né­ho z nich zne­la po­doz­ri­vo zná­ma hud­ba. Bol to Wal­de­mar Ma­tuš­ka. Hneď som ve­del, že s tým taxiká­rom sa ur­či­te do­hod­nem. Bol to Čech ži­jú­ci v USA už 25 ro­kov a vy­znal sa tu de­tail­ne. Po­ve­dal som mu, že mám tak 2,5 ho­di­ny a rád by som si poz­rel mes­to. Roz­ho­dol, že sa to dá stih­núť, a ja som vlo­žil svoj osud do je­ho rúk. Do­hod­li sme sa na ce­ne 70 USD bez pa­pie­ra. Ako do­ma - nič sa nez­me­ni­lo za tie ro­ky... :-) Ako som vi­del, bol cel­kom rád, že za­se ho­vo­rí svo­jím ma­te­rin­ským ja­zy­kom, a ja som bol rád, že so slo­ven­či­nou sa dá vo sve­te pred­sa len pre­sa­diť. Ko­neč­ne som tak (sí­ce len z taxíka) vi­del Bie­ly dom, Obe­lisk, Was­hin­gto­nov pa­mät­ník a iné ve­ci zná­me skôr z fil­mov, na­vy­še aj s vý­kla­dom. V tep­le taxíka pri čes­kej hud­be som sa upo­ko­jil a uve­do­mil si, že aj tá­to si­tuácia na­ko­niec dob­re do­pad­ne. Z ce­lej ces­ty na CES a späť bo­la pre­chádz­ka ve­čer­ným Was­hin­gto­nom môj naj­kraj­ší tu­ris­tic­ký zá­ži­tok a „za­ria­di­li" mi ju zá­hreb­skí ces­tu­jú­ci. Nes­kôr som sa sí­ce up­ros­tred hl­bo­kej no­ci, ale pred­sa dos­tal do Las Ve­gas, vy­spal som sa a mo­hol ab­sol­vo­vať ce­lý prog­ram vý­sta­vy. Le­ty som si to­tiž pre­ven­tív­ne nas­ta­vil tak, aby som mal viac ako ceň na pre­ko­na­nie 9-ho­di­no­vé­ho roz­die­lu a vcel­ku sa mi to po­da­ri­lo.

Vý­sta­va už bo­la skôr o neus­tá­lom na­há­ňa­ní, 5000 ak­re­di­to­va­ných no­vi­ná­rov je jed­no­du­cho na vy­hra­de­né pries­to­ry ve­ľa a mu­se­li sme sa, sí­ce ne­ra­di, ale pred­sa pek­ne po slo­ven­sky pred­bie­hať. Pre vás to však uro­bí­me, na­ko­niec sme sa dos­ta­li vša­de, kde bo­lo tre­ba. Mož­no ste si všim­li, že sprá­vy a vi­deá sme ro­bi­li pria­mo z mies­ta ko­na­nia, čo pre mňa zna­me­na­lo spať me­nej ako 4 ho­di­ny den­ne. Po náv­ra­te do­mov som sa tak ne­ve­del dos­pať, tr­va­lo tak­mer týž­deň, kým som bol za­se On­drej Mac­ko. Na CES sa mi po­da­ri­lo skôr ná­hod­ne nak­rát­ko sa osob­ne stret­núť so Ste­vom Ballme­rom z Mic­ro­sof­tu a Moo­ly Ede­nom z In­te­lu, čo si veľ­mi ce­ním. CES ča­ká v bu­dú­com ro­ku zme­na, ak všet­ko pôj­de tak, ako si pred­sta­vu­je­me, bu­de­me tam o rok zno­va aj s na­šou kom­plexnou re­por­tá­žou.

Prí­jem­né čí­ta­nie feb­ruáro­vé­ho vy­da­nia pra­je

On­drej Mac­ko

Zdroj: PCR 2/2012