BLOGY: Nalejme si čistého vína

Ako väč­ši­na ve­cí aj to­to sa za­ča­lo úpl­ne ne­vin­ne. Jed­na z fi­riem sa veľ­mi správ­ne roz­hod­la pre net­ra­dič­né pred­sta­ve­nie svo­jich pro­duk­tov vo vod­nom sve­te. Keď­že dnes je ta­ká do­ba, že fir­my sa spá­ja­jú v rám­ci kra­jín do väč­šie­ho cel­ku a pri­ro­dze­ným spo­je­ním nav­ždy os­ta­ne Slo­ven­sko a Čes­ko, ces­to­va­li sme do Pra­hy. Pri plá­no­va­ní po­du­ja­tia som or­ga­ni­zá­to­rom ho­vo­ril, že čes­kú di­aľ­ni­cu D1 z du­še ne­ná­vi­dím, a to hlav­ne v auto­bu­se, pre­to sme šli net­ra­dič­ne vla­kom. A bo­lo to ove­ľa po­hodl­nej­šie, na­vy­še sú­čas­ťou vla­ku bol aj je­dá­len­ský vo­zeň, a tak ces­ta ubie­ha­la rých­lo. Ako to však vo vla­ku cho­dí, ve­ci po­lo­že­né na sto­le sa po­hy­bu­jú, a tak sa niek­de me­dzi Br­nom a Pra­hou sta­lo, že sme zreali­zo­va­li nep­lá­no­va­ný crash test môj­ho no­te­boo­ku. Som po­vest­ný tým, že no­te­book vy­tiah­nem pri kaž­dej, aj úpl­ne nev­hod­nej príl­eži­tos­ti, keď­že mám vždy nie­čo ne­do­ro­be­né, a te­raz sa mi to sta­lo tak­mer osud­ným. Na no­te­book sa to­tiž kom­plet­ne vy­lia­la dvoj­de­co­vá fľaš­ka čer­ve­né­ho ví­na. Zos­tal funkč­ný, ale na dis­plej nie­sol sto­py to­ho in­ci­den­tu - pod fó­liu sa dos­ta­li kvap­ky ví­na. Je za­ují­ma­vé, že z is­té­ho poh­ľa­du je te­raz dis­plej v tých pof­ľa­ko­va­ných plo­chách vý­raz­ne jas­nej­ší než in­de. Asi by som mal ten­to poz­na­tok ozná­miť ako „zlep­šo­vák" vý­rob­co­vi. Prís­lo­vie „vo ví­ne je prav­da" asi pla­tí. Za­tiaľ som si na tú­to or­na­men­to­vú po­do­bu dis­ple­ja zvy­kol, a keď­že mám no­te­book eš­te v zá­ru­ke, u mňa sa ča­som eš­te ur­či­te nie­čo prit­ra­fí a nav­ští­vim servis.

Pok­ra­čo­va­li sme v je­dá­len­skom voz­ni v kon­zu­má­cii je­dál prip­ra­ve­ných vo fó­lii a zo­hrie­va­ných nad pa­rou. Bo­li sme sku­pi­na 15 no­vi­ná­rov, kto­rí nes­tih­li ani po­riad­ne ra­ňaj­ky, ani obed, tak­že čes­ký čaš­ník vô­bec nes­tí­hal a dá­val nám to aj pat­rič­ne naj­avo. Vlak pok­ra­čo­val z Pra­hy do Berlí­na, ale osob­ne si mys­lím, že v je­dá­len­skom voz­ni po na­šom vý­stu­pe už ne­zos­ta­lo nič, moh­li ho po­koj­ne od­po­jiť.

Pred­sta­ve­nie fir­my sa ko­na­lo na ďal­ší deň, všet­ko sa od­oh­rá­va­lo v naj­väč­šom vod­nom par­ku v stred­nej Euró­pe. Po skon­če­ní ofi­ciál­ne­ho prog­ra­mu sme s ko­le­gom Jo­ze­fom nak­rú­ti­li efek­tné vi­deo o vo­do­tes­nos­ti fo­toa­pa­rá­tov. Kon­šta­tu­jem, že mať fo­toa­pa­rát, s kto­rým sa mô­že­te po­ná­rať do vo­dy, je ne­tu­še­ne do­bá zá­ba­va. Ško­da, že nás s ním ne­pus­ti­li do sau­ny, vy­skú­ša­li by sme aj od­ol­nosť pri tep­lo­te nad 100 °C. Len niek­to­ré zá­be­ry by bo­li asi tro­chu štek­li­vé.

Na­ša sku­pi­na no­vi­ná­rov sa veľ­mi rých­lo roz­de­li­la na časť, kto­rá si po skon­če­ní ak­cie uži­la skôr pa­sív­ny od­dych, a časť, kto­rá sa ve­no­va­la ak­tív­ne­mu ži­vo­tu. Ten­to vod­ný svet je vy­tvo­re­ný tak, že v ňom má­te po­cit do­vo­len­ky pri Stre­do­zem­nom mo­ri. A keď­že nez­ná­šam vy­li­ho­va­nie na plá­ži, pri­dal som sa k ak­tív­nej sku­pi­ne, kde bo­li hlav­ne mla­dí no­vi­ná­ri. Ja som už člo­vek - di­plo­ma­tic­ky po­ve­da­né - s dl­hší­mi ži­vot­ný­mi skú­se­nos­ťa­mi a pri po­rov­na­ní svo­jich mož­nos­tí s ko­le­ga­mi som ve­del, že tu ťa­hám za krat­ší ko­niec. Nes­kôr poo­be­de, keď už všet­ci od­dy­cho­va­li, pre­šiel som ce­lý vod­ný svet krí­žom-krá­žom a na­šiel fit­nes cen­trum. Bo­lo skve­le vy­ba­ve­né a ne­bo­lo v ňom ni­ko­ho. V ro­hu stál stroj, kto­rý do­ká­zal zme­rať ob­jem tu­ku v te­le a po­sú­dil aj os­tat­né pa­ra­met­re. Hneď som ve­del, pre­čo tak za­os­tá­vam. Ne­mám od­va­hu zve­rej­niť kom­plet­né na­me­ra­né úda­je, ale ve­del som, že to­to je míľ­nik v mo­jom ži­vo­te. No, na­lej­me si čis­té­ho ví­na, in­dex BMI sa po pr­výk­rát dos­tal na hra­ni­cu mier­nej obe­zi­ty, čo mi zne­lo dos­ta­toč­ne hro­zi­vo. Ne­ve­rím na žiad­ne zá­zrač­né lie­ky, kto­ré si kú­pi­te v te­les­ho­pin­gu, ani na zmra­zo­va­nie bru­cha. Pla­tí jed­no­du­chá rov­ni­ca - vý­daj ener­gie mu­sí byť väč­ší ako jej prí­jem. Po­tom to fun­gu­je bez zá­zra­kov, ale nie hneď.

Keď som pri­šiel do­mov, nav­ští­vil som fit­nes cen­trum a po­ho­vo­ril si s per­so­ná­lom. Do­ho­dol som si tré­ne­ra a on mi pos­ky­tol pr­vé cvi­če­nie za­dar­mo. Za­ča­lo sa to vcel­ku mier­ne, cvi­ky som v po­ho­de zvlá­dal, na­vy­še som mal hre­ji­vý po­cit, že som za­čal ro­biť nie­čo so svo­jím te­lom. Tak som si pred­pla­til na me­siac cvi­če­nie dvak­rát do týž­dňa. To sa uká­za­lo ako veľ­mi pre­zie­ra­vé, le­bo keď som si už za­pla­til, pred­sa to len tak ne­ne­chám. A mal som si za­pla­tiť hneď tri me­sia­ce dop­re­du. Žiad­ne z ďal­ších cvi­če­ní to­tiž ne­bo­lo ta­ké jed­no­du­ché ako to pr­vé. Nap­rík­lad kli­ky som ne­ro­bil asi 20 ro­kov a te­raz ich zra­zu mám uro­biť 12 za se­bou (naš­ťas­tie za po­mo­ci špe­ciál­nej gu­my, kto­rá je za­ve­se­ná na strop mies­tnos­ti). Ob­ja­vil som na svo­jom te­le sva­ly, o kto­rých exis­ten­cii som dov­te­dy ne­mal ani po­tu­chy. A pri kaž­dom cvi­če­ní cí­tim, že to­to je môj ak­tuál­ny strop, sr­dce mi ide vy­sko­čiť z hru­de a dych la­pám tak dve mi­nú­ty. Ale vy­dr­žal som za­tiaľ vždy.

K cvi­če­niu pri­dal môj tré­ner aj ďal­šie zme­ny. Za­ča­li sme vo­dou - po­ve­dal mi, že vzhľa­dom na mo­ju hmot­nosť by som mal den­ne vy­piť 3 lit­re vo­dy. Žiad­ne sla­de­né ná­po­je, údaj­ne naj­lep­šia je oby­čaj­ná vo­da z vo­do­vo­du. Priz­ná­vam, že vo­du z vo­do­vo­du som do­te­raz pil len v si­tuáciách kraj­né­ho smä­du. Ale vy­piť sa dá, tie tri lit­re sa da­jú dob­re roz­de­liť po­čas ce­lé­ho dňa. Hor­šie je to u mňa s tým, že tie tri lit­re sa mu­sia aj ne­ja­ko dos­tať z te­la von. Ja čas­to ces­tu­jem autom na dlh­šie tra­te a ve­ru náj­sť vhod­né mies­to na D1 či R1 nie je vô­bec jed­no­du­ché. Hlav­ne nie v mo­jej si­tuá­cii, keď som sa stal tro­chu zná­mej­ším a ne­mô­žem pod rúš­kom ano­ny­mi­ty ro­biť ve­ci, kto­ré som pred pár rok­mi po­koj­ne mo­hol ro­biť. Už som si o se­be pre­čí­tal na inter­ne­te ka­de­čo, tak­že si rad­šej dá­vam po­zor. No už poz­nám svo­je te­lo ove­ľa lep­šie a viem, ke­dy mô­žem piť, a na di­aľ­ni­ci za­sta­vu­jem tak­mer pri kaž­dej pum­pe. Už te­raz viem, že môj tré­ner ur­či­te pris­tú­pi aj k ďal­ším stra­vo­va­cím ob­me­dzeniam, veď inak by to asi ani neš­lo. No­vi­nár­sky ži­vot je však dosť nez­dra­vý - sú­čas­ťou kaž­dej kon­fe­ren­cie bý­va ve­čer­ná časť, kde ako­si pat­rí k dob­rým mra­vom, aby ste jed­li a pi­li. Inak ste čier­nou ov­cou, čo sa ne­vyp­lá­ca. Po toľ­kých ro­koch som sa nau­čil mier­ne si­mu­lo­vať tie­to čin­nos­ti, ale úpl­ne sa to­mu ne­dá vy­hnúť. Sa­moz­rej­me, sú to ak­cie po 21. ho­di­ne, tak­že to ur­či­te nie kó­šer. A na niek­to­rých ak­ciách je lep­šie sa ne­pý­tať, čo vlas­tne kon­zu­mu­je­me.

Za­tiaľ te­da os­tá­vam pri cvi­če­ní, do­kon­ca som si reál­ne za­cvi­čil aj pri tes­to­va­ní naj­nov­šie­ho te­le­ví­zo­ra, kto­rý má fit­nes v se­be. Na tých­to za­ria­de­niach je za­ují­ma­vé sle­do­vať, akú ná­ma­hu vy­ža­du­je spá­liť ka­ló­rie, kto­ré za­se tak jed­no­du­cho do te­la dos­ta­ne­te. Ča­som skú­sim eš­te otes­to­vať ne­ja­ké­ho vir­tuál­ne­ho tré­ne­ra na bi­cy­kel a uvi­dí­me. Do ďal­šej čas­ti ži­vo­ta by som však rád vkro­čil s op­ti­mis­tic­kým koe­fi­cien­tom BMI.

Prí­jem­né čí­ta­nie má­jo­vé­ho vy­da­nia vám pra­je

On­drej Mac­ko

Zdroj: PCR 5/2012