BLOGY: Aké to je, byť atrakciou

Priz­ná­vam, že na­pí­sať šťav­na­tý úvod­ník mi dá nie­ke­dy dosť za­brať. Hlav­ne vte­dy, keď sa cez me­siac nič ta­ké za­ují­ma­vé nes­ta­ne. To však ur­či­te nie je prí­pad toh­to úvod­ní­ka. Po­čas mi­nu­lých týž­dňov som sa na­ces­to­val až-až. Za­ča­lo sa to nie­ke­dy oko­lo voľ­ných má­jo­vých dní, keď spo­loč­nosť Sam­sung pred­sta­vo­va­la Ga­laxy SIII v Lon­dý­ne. Keď­že sme na to­to pred­sta­ve­nie sme­ro­va­li až päť­de­sia­ti zo Slo­ven­ska, zoh­nať le­ten­ky na pra­vi­del­né le­ty bo­lo ne­mož­né. Roz­hod­nu­tie tak pad­lo na súk­rom­né lie­tad­lo. To znie sí­ce dob­re, ale v sku­toč­nos­ti je to skôr zá­ru­ka ne­tu­še­ných zá­žit­kov. Pred­ví­da­vo sme vy­štar­to­va­li s dob­rým ča­so­vým nás­ko­kom a le­te­li vr­tu­ľo­vým ATR-kom sme­rom na Lon­dýn. „Vr­tu­liak" je nie­čo iné ako dneš­né prú­do­vé lie­tad­lá. Straš­ne hu­čí a v po­rov­na­ní s „trys­káč­mi" sa vlas­tne vle­čie ako sli­mák. Keď sme sa po ho­di­no­vom le­te dos­ta­li nad Ne­mec­ko, oz­val sa po pr­výk­rát ka­pi­tán lie­tad­la. A za­čal skrom­ne, tie slo­vá si asi za­pa­mä­tám do smr­ti. „Dob­rý deň, mám pre vás mier­ne nep­rí­jem­nú sprá­vu." Priz­ná­vam, že v tej­to chví­li som ča­kal nie­čo ta­ké, že v Lon­dý­ne pr­ší, prí­pad­ne nás ča­ká tur­bu­len­cia, ale to­to bo­lo iné. Ka­pi­tán nám v dvoch ve­tách vy­svet­lil, že má­me v ka­bí­ne viac tla­ku, ako je pot­reb­né, a aby nám to ne­bo­lo nep­rí­jem­né či ne­bo­la poš­ko­de­ná ka­bí­na, kle­sol do niž­šej le­to­vej hla­di­ny. Tak­to sme pre­le­te­li po­nad Čes­ko, ale Nem­ci ma­li na tú­to zme­nu iný ná­zor a ne­do­vo­li­li nám pok­ra­čo­vať v le­te. Ka­pi­tán to te­da oto­čil a po ďal­šej ho­din­ke sme opäť stá­li na bra­tis­lav­skom le­tis­ku. Vie­te, ako to v tých­to chví­ľach bý­va - nik­to nič ne­ve­del. Ča­ka­li sme v jed­nej mies­tnos­ti, až sme sa doz­ve­de­li, že má­me prip­ra­ve­né po­dob­né lie­tad­lo a náš po­kus zo­pa­ku­je­me. V sku­pi­ne bo­li no­vi­ná­ri, kto­rí to rad­šej vzda­li. Priz­ná­vam, že ani ja som ne­bol úpl­ne vo svo­jej ko­ži. Ak už to­tiž vie­te, že lie­tad­lo má ne­ja­ký prob­lém, kaž­dé za­vŕzga­nie za­čne­te po­su­dzo­vať ove­ľa prís­nej­šie ako pred­tým. Ove­ril som si, že lie­tad­lo je nao­zaj iné, a so štvor­ho­di­no­vým meš­ka­ním sme šťas­tne pris­tá­li na le­tis­ku Lu­ton. Pred­tým sme to ma­li vy­mys­le­né tak, že v Lon­dý­ne ne­bu­de hus­tá dop­ra­va a rých­lo sa di­aľ­nič­ným obchva­tom dos­ta­ne­me do stre­du mes­ta. Ale o pia­tej po­po­lud­ní tu bo­la straš­ná zá­pcha. Naš­ťas­tie náš šo­fér poz­nal Lon­dýn ako svo­ju dlaň. To­to mes­to tro­chu poz­nám aj ja, ale v niek­to­rých chví­ľach som vô­bec ne­mal pred­sta­vu, ka­diaľ ide, na­vy­še sa mi nez­dal ani ten smer. Aby som to ne­na­ťa­ho­val, na sve­to­vé pred­sta­ve­nie toh­to te­le­fó­nu sme priš­li asi s dvoj­mi­nú­to­vou re­zer­vou a po­da­ri­lo sa mi eš­te chy­tiť cel­kom dob­ré mies­to. Vý­sle­dok uvi­dí­te v na­šom vi­deu na DVD RE­VUE. Na dru­hý deň sme sa v po­riad­ku vrá­ti­li do­mov lie­tad­lom, kto­ré nás na le­tis­ku ča­ka­lo ce­lú noc. Op­ro­ti plá­nu sme sí­ce meš­ka­li ho­di­nu, ale už ne­bo­li žiad­ne ok­ruž­né le­ty nad ka­ná­lom.

Asi o dva týž­dne na to ma ča­ka­la ces­ta do Čí­ny so spo­loč­nos­ťou HP. Je to kra­ji­na s ob­rov­ským po­ten­ciá­lom a ak­tuál­ne naj­väč­ším sve­to­vým tr­hom IT. Ča­kám, že ciest do tých­to ob­las­tí bu­de pri­bú­dať, za­tiaľ čo ciest za oceán bu­de asi me­nej. Zna­me­ná to však, že sa bu­de­me mu­sieť pris­pô­so­biť ta­moj­ším zvy­kom. Špe­ciál­ne som si pred tou­to ces­tou za­šiel do čín­skej reš­tau­rá­cie v Bra­tis­la­ve, aby som to mo­hol po­tom po­rov­nať s ori­gi­ná­lom. Ako sa da­lo ča­kať, ve­ľa spo­loč­né­ho som v jed­lách ne­na­šiel. Za­bud­ni­te na náz­vy ako Osem pok­la­dov ale­bo Mä­so troch vô­ní. V Čí­ne sa je ve­ľa ry­že bez ni­čo­ho, ob­ľú­be­ný je hmyz a mô­že­te si dať aj zvie­rat­ká, kto­ré rad­šej me­no­vať ne­bu­dem. Bo­li sme aj na sláv­nos­tnej ve­če­ri po­zos­tá­va­jú­cej zo 4 pred­je­dál a 8 hlav­ných je­dál. Znie to veľ­ko­le­po, ale sú to ma­lič­ké por­cie, z kto­rých sa ne­na­je­te. Na­vy­še niek­to­ré jed­lá bo­li pre európ­sky ža­lú­dok ne­kon­zu­mo­va­teľ­né. Po tej­to ak­cii som sa v no­ci stre­tol s ma­ďar­ským ko­le­gom v ne­ďa­le­kej fas­tfoo­do­vej reš­tau­rá­cii a oba­ja sme sa dob­re naj­ed­li. Sie­ťo­vé reš­tau­rá­cie na(ne)šťas­tie vy­ze­ra­jú rov­na­ko na ce­lom sve­te. No na ka­pus­to­vú po­liev­ku, kto­rú som si múd­ro už dop­re­du ob­jed­nal do­ma, som sa te­šil ce­lý po­byt.

Čí­ňa­nia ne­pi­jú al­ko­hol v tej mie­re, ako to zvy­kom na Slo­ven­sku. Ne­viem, či ma­jú iný me­ta­bol­izmus ale­bo je to da­né ná­bo­žen­stvom či vý­cho­vou, ale bo­ha­to im sta­čí tak tre­ti­na na­šej dáv­ky. Na ďal­šej ve­če­ri se­de­la pri jed­nom sto­le slo­ven­ská a čes­ká sku­pi­na a k to­mu eš­te asi tra­ja ko­le­go­via z Ka­zach­sta­nu. Jed­no­du­cho na pr­vý poh­ľad sil­ný stôl. Čaš­ník do­nie­sol dve fľa­še ví­na (hru­bé de­le­nie na čer­ve­né a bie­le je tu zvy­kom) s tým, že to na ten­to ve­čer sta­čí. Obe fľa­še bo­li práz­dne do mi­nú­ty a čaš­ník na nás po­ze­ral s ot­vo­re­ný­mi ús­ta­mi. Ale po­cho­pil a od­chá­dza­li sme spo­koj­ní i ve­se­lí.

S an­glič­ti­nou v Šan­gha­ji cel­kom po­cho­dí­te. An­glic­ké sú ná­pi­sy v met­re, v cen­tre mes­ta ve­ľa ľu­dí ho­vo­rí ja­zy­kom, kto­rý ozna­ču­jú za an­glič­ti­nu :-). Šan­ghaj je nie­čo ako New York, te­da mi­ni­mál­ne cen­trum mes­ta. Vša­de sú mra­kod­ra­py, znač­ko­vé ob­cho­dy, reš­tau­rá­cie a par­ko­vis­ká. Na to, že to­to mes­to má viac ako 19 mi­lió­nov ľu­dí, tu však nie je až tak ve­ľa aut. Bi­cy­kel je stá­le po­pu­lár­ny dop­rav­ný pros­trie­dok. Je­den deň sme ma­li aj voľ­ný a vte­dy som sa dos­tal do nao­zaj­stné­ho Šan­gha­ja - mi­mo tu­ris­tic­kých chod­ní­kov. To je úpl­ne iný svet, aj tro­chu ne­bez­peč­ný. Ľudia ži­jú na uli­ci, hy­gie­nic­ké po­me­ry nie sú ideál­ne, ale sú šťas­tní. Hor­šie to bo­lo s tým, že v tej­to čas­ti mes­ta be­loch je zried­ka­vý zjav. Mu­sím priz­nať, že keď si vás ľu­dia za­čnú fo­tiť ako at­rak­ciu, nie je to veľ­mi prí­jem­né. Naj­mä ak to ro­bia všet­ci a ma­so­vo. Do­kon­ca som sa fo­til aj s ne­ja­kou ne­ves­tou, ne­mo­hol som jej to od­miet­nuť, keď ma tak pek­ne po­žia­da­la. A vraj slá­va PC RE­VUE sa kon­čí v Hain­bur­gu. Kde­že, sme po­pu­lár­ni aj v Šan­gha­ji.

Bo­li sme aj v ob­chod­nom stre­dis­ku, kde sa pre­dá­va­jú fal­zi­fi­ká­ty zná­mych zna­čiek. Prá­ve tu je na­ši­nec ideál­ny zá­kaz­ník. Ma­jú tu nes­ku­toč­né na­po­do­be­ni­ny - vrá­ta­ne vý­rob­né­ho čís­la, kom­plet­né­ho lo­ga a ozna­če­nia kra­ji­ny pô­vod­né­ho vý­rob­cu. Tie­to ve­cič­ky sa však ani v Čí­ne nep­re­dá­va­jú v ot­vo­re­nej po­do­be. Nao­pak, za­ve­dú vás do uk­ry­tej mies­tnos­ti pria­mo v pre­daj­nom stán­ku a z rôz­nych skrýš vy­be­rú pok­la­dy roz­de­le­né pod­ľa zna­čiek. Ce­na na­po­do­be­ni­ny je tak de­sa­ti­na op­ro­ti ori­gi­ná­lu. Tu je be­loch ta­ká vzác­nosť, že nás dos­lo­va ťa­ha­li za ru­ky k se­be.

Aj z tej­to ces­ty sme sa vrá­ti­li šťas­tne. Let cez Du­baj s tým, že do tej­to arab­skej met­ro­po­ly prí­de­te o štvr­tej rá­no, bol dosť ná­roč­ný. Le­tec­ká spo­loč­nosť Emi­ra­tes však na mňa uro­bi­la dob­rý do­jem. Na­vy­še na dvoch zo šty­roch trás bol na pa­lu­be člen po­sád­ky, kto­rý ho­vo­ril po slo­ven­sky. To sme, sa­moz­rej­me, aj pat­rič­ne vy­uži­li... :-)

Na kon­ci me­sia­ca nás ča­ka­jú ďal­šie ces­ty, do­kon­ca eš­te ďa­lej, ako je Šan­ghaj. Nao­zaj sa te­ším na to, keď si raz po­viem: Ten­to me­siac ni­kam ne­le­tím. Som len do­ma, člán­ky ne­mu­sím pí­sať stla­če­ný na se­dad­le v lie­tad­le a mám spo­ľah­li­vý inter­net. Ale o me­siac ma to asi prej­de.

Pra­jem vám prí­jem­né čí­ta­nie jú­no­vé­ho vy­da­nia

Fo­to - Jan Kuž­ník, Tech­net.cz

Zdroj: PCR 6/2012